Na Slovensku máme Slovenskú Národnú Stranu (ďalej SNS). Je to strana s veľkou históriou. Jej názov je majestátny a znie hrdo. Človek by povedal, fajn, to je dobré. Najskôr sa budem zaoberať pojmom národné cítenie resp povedomie. Predstavujem si pod tým, že môžem byť hrdý na svoju vlasť. Že si ju chránim pred neprajníkmi ktorí na ňu kydajú, že ju prezentujem v zahraničí ako super-trooper, že sa zaoberám tradíciami, ktoré vytvárajú dlhodobé hodnoty. V protiklade stojí všetko, čo vnímam v okolí (tým pádom si asi ten pojem vysvetľujem zle). O vedúcom predstaviteľovi národnej strany sa do médií dostanú informácie o tom, aký bol vagabund, ako kradol a neviem čo všetko robil. Jeho preferenciám to síce na množstve nepridá, čo je tragické, ani neuberie. Tým pádom je všetkým “národovcom” jedno, že ich vedie človek označovaný ako zlodej. To je jedna možnosť. Vypovedať by to mohlo napríklad o tom, že voličská základňa sa riadi heslom vrana k vrane sadá alebo je jednoducho ľahostajná a nezáleží jej na našom národe. Druhá možnosť je, že sú voliči natoľko presvedčení o nepravdivom očierňovaní, až sa danou vecou nezaoberajú. Celé je to na posúdení ľudí.

Druhá vec, ktorá ma udivuje je prezentovanie národného povedomia u pospolitého ľudu. Našu národnú hrdosť prezentujeme tým, že nadávame na južných susedov, nadávame na západných susedov, nadávame na všetkých zahraničných ľudí, ktorí prídu do našej krajiny, robíme im zle, chodíme do zahraničia a tam nadávame, robíme neporiadok a snažíme sa odprezentovať čo najnegatívnejšie. Doma serieme nad hrobmi našich pôvodných národovcov tým, že nie, že preberáme zahraničné slová, my ich dokonca komolíme a ani sa nesnažíme ich poslovenčiť, jednoducho už niektorí jedinci zrejme presvedčení o svojej neskonalej múdrosti musia v takmer každej vete použiť nejaké cudzie slovo. To je hrdosť. Som na nich všetkých hrdý. Nerozlišujeme medzi kvalitou a nekvalitou, rozlišujeme medzi tým, či je to tuzemské alebo zahraničné. Keď náhodou podnikáme, namiesto toho, aby sme aj zahraničiu ukázali že to vieme a máme sa čím chváliť, tak radšej si znepriateľujeme aj našich bratov neochotou, aroganciou a hlúposťou, aby neboli o kúsok viac hrdí na to, odkiaľ sú. Všetko čo má do činenia s umením a je zo slovenska je trápne a nemá to “drive” (ano, aby som dotvoril atmosféru, tak som to takto napísal). Nezaujíma nás ani jedna z dôležitých súčastí národného povedomia. Naša história. Odhliadnúc od toho, že ak sa človek chce o našom území dopátrať niečo z obdobia pred Cyrilom a Metodom, tak má smolu (a predsa by sa určite toho dalo nájsť veľa), z tisícročnej histórie útlaku vedľajších susedov sme sa naučili akurát to, že sme si dali skákať po hlave. O nejakých detailoch, ktoré sa udiali v tej dobe na našom území tiež nič moc. Keď sa decká v škole dopracujú k časom okolo 1848, je im to smiešne. Mladí vedia akurát to, že pred 1989 tu bola doba temna, kedy sme pomaly nemali ani mestá a po roku 1989 sme sa stali najlepšou krajinou na svete a preto môžme na všetko srať.

Sme skutočne uvedomelý a hrdý národ.

Celý zákon nie je iba o zakazovaní púšťať decká do barov a podobne, má riešiť množstvo rôznych vecí, ja budem písať všeobecne, pretože nie som legislatívny analytik ani sociálny pracovník prípadne rodič. Navyše jeho najdiskutovanejšie časti aj tak súvisia.

Na internete a aj v médiách sa opäť vynorili kilogramy instantných analytikov a iných prírodných živlov, ktoré s tým nesúhlasia, lebo predsa za deti je zodpovedný rodič. Ako to už na slovensku chodí, alternatívu poskytnúť nevedia, preto si v duchu ich ideológie domyslím, že za trest, že rodičia na svoje deti serú alebo srať musia, budú zavretí do basy. Každý do jedného, až kým nezčernajú alebo sa nenaučia, že o deti sa starať má. A tie deti zmrazíme, kým rodičov z basy nepustíme aby sa neohrozil ich mravný vývoj počas neprítomnosti milujúcich. Zčernaných na výchovu pripravených rodičov pošleme domov a kuriérske služby im prinesú ich deti, doma ich položia k radiatoru (v lete na balkón) a počkajú si. Po niekoľkých hodinách nastane idilický začiatok novodobého Slovenska.

Dnes som narazil napríklad na tento blog (aká náhoda, opäť človek pochádzajúci z českej republiky kritizujúci našu legislatívu, ja to nerobím naschvál, skutočne len náhodou som to objavil). Okrem iného tam píše, že sme už zažili dobu kedy nám vraveli čo môžme a čo nie, že prečo ju máme vrátiť. Jednoducho preto, aby nemali decká v hlavách tak nasrané, ako má tá autorka. Držím jej palce, aby sa jej narodili rovno štvorčatá, ku ktorým bude pristupovať že im nič nebude zakazovať a prikazovať a ako 12 ročné ju skupinovo znásilnia a podrežú, pričom svoj čin zverejnia na internete a rozošlú mobilom kamarátom. Nech si to užije. V diskusii som sa ešte dočítal od ďalších ľudí, ako sa decká budú stretávať tajne a bude to horšie ako keď sa ožierajú v podnikoch. Aby som to všetko samozrejme ako vždy (inak by som sem nepísal) vyvrátil, zaspomínam si na svoje detstvo.

Keď som bol fafrnok, mohol som byť na rybách alebo sa bicyklovať väčšinou do 19:00, v lete do 21:00. Keď som mal tak 13-14 rokov, nahrával som si z rádia kúpeného od vietnamca na magnetické pásky hitparády z rádia. Raz za čas som sa objavil na podujatí v dome detí, ktoré bolo akási diskotéka pre deti. Tuším bývala do 18-tej alebo 19-tej (áno, začínala sa popoludní). Potom som začal dochádzať do väčšieho mesta na strednú. Tam som už niekoľko krát šiel aj na väčšiu diskotéku. Občas sa tam so mnou chceli dáki neandertálci biť ale nikdy sme sa do toho štádia nedostali. Potom som občas okúsil alkohol ale piť v slova zmysle, že idem do mesta aby som si nepamätal ako idem domov som začal až po strednej. Dovtedy sme si zvykli na také zverstvá vybaviť stanovačku alebo chatu. A boli sme spokojní, boli sme slušní. Mal som už od fafrnkovej doby spolužiakov, ktorí nemuseli z bicyklovania alebo inej aktivity byť doma o 19:00 prípadne 21:00. Oni sa ani nejako nebicyklovali, venovali sa rozbíjaniu okien, fajčeniu a podobne. Alkoholu sa venovali tiež oveľa skôr. V dobe, keď som ja ako som spomenul chodil občas na koncert alebo diskotéku sa viac-menej pozrieť oni už boli tí neandertálci, ktorí ma chceli biť. Nakoniec si nedokončili ani učňovky a neandertálci sú mnohí z nich doteraz a tiež sa chcú za všetko stále iba biť. Píjú menej, hlavne toľko, koľko im Fikuláš poskytne v dávkach. To je pravda. Dostal som sa však k podstate.

V dnešnej dobe fafrnkovia akosi preskočili bicyklovanie, preskočili aj nahrávanie hitparád, dokonca preskočili aj tie detské “diskotéky”. Dnešní fafrnkovia v tých ich malých nevyrastených papuliach premielajú vajgle, vďaka ekonomickému rastu krajiny majú aj väčšie vreckové (nehovorím o absolútnych hodnotách ale o reálnom vreckovom vzhľadom k aktuálnym cenám atď), ktoré im zaplatí každotýždenné experimentovanie s tajomstvami svojho metabolizmu v podobe alchimistických mixov najrôznejších treťotriednych páleniek. Sukne u fafrnkýň sa dajú nazvať skôr jánošíkovými opaskami než módnym oblečením a dovolil by som si tvrdiť, že niektoré sa nezdržujú ani so spodnou bielizňou aby toho stihli za večer čím viac. Namiesto pesničiek z rádia na spôsob “be my lover, baby be my lover…” - La Bouche a spol idú fekálie od ľudí, ktorí fafrnkov jednoznačne učia, aký je život na ulici ťažký. Vyštudovaní na štátnych školách za štátne peniaze v pokoji minulého režimu budú malým debilom rozprávať (to nie je spev) že sú pohlavné údy, že všetky ženy sú vagíny a nech odsúložia každého, kto s nimi nesúhlasí (som to zjednodušil). Fafrnkyne o sebe s radosťou počúvajú aké sú pracovité (výraz pre vykonávateľku najstaršieho remesla si dosadíte) a potom sa tak aj správajú lebo je to in. Fafrnkovia majú pocit, že zámena mien ľudí s mužským prirodzením je tak bežná ako počas puberty masturbovať. I keď neviem či po tých syntetických sračkách, ktoré si do gebulí vkuse tlačia na niečo podobné pomyslia. Sú sprostí a sprosté lebo sa vôbec neučia, mozgy im degenerujú a potom už skutočne nerozlišujú. Nedávno som stál na autobusovej zastávke. So strašným hlukom z jedného vystúpila bandička možno 6 fafrnkov. Šéfovala im fafrnkyňa, ktorá musela byť z cudziny, lebo z jej slovenského slovného prejavu sa dalo badať možno 5-6 výrazných slov a niekoľko slovies (z kontextu vychádza, o aké šlo). Obhadzovali niečím okoloidúce prostriedky verejnej dopravy a asi len môj škaredý pohľad a skutočnosť, že mám aspoň 2x toľko rokov, čo najstaršie z tých deciek a k tomu primeranú postavu ich odo mňa držala ďalej. Ale čo s nimi, keby mi aj niečo urobili, mám im rozmlátiť papule? Najskôr by som im polámal nejaké kosti na tvárach, vymlátil zuby a podobne. Len by som mal samé problémy. Niekoľko krát sa mi v sobotu stalo, že som večer cestoval z mesta. Keďže bývam v prievoze, mhd chodí okolo dopleru. Vychýrený podnik pre detiská. Keď fafrnkovia vyrastú o pár rokov na takých 16-18, stúpne im náležite sebavedomie. Už nie sú malí vychrtnutí fagani. Rozhodnú sa napríklad, že dopler je ďaleko, tak sa ožerú ako prasce ešte na zastávke. Potom nastúpia do trolejbusu, zapália si cigarety a stereotypnú cestu si krátia pokusmi o vykopnutie okna prípadne inou pohybovou aktivitou. Čo sa deje keď dôjdu do cieľa svojej cesty prenechám mojej a čitateľskej fantázii.

Niekto by argumentoval, že aj kedysi boli podobní “nespratníci”. Áno boli. Ale neboli podporovaní médiami, neboli podporovaní super-trooper masovou filmovou produkciou o kradnutí áut za 60 sekúnd a inými sračkami, neboli podporovaní tým, že keď zasran udrie dospelého, ten mu to nemôže vrátiť lebo je to týranie atď atď. Preto sa pomer vymenil. Kedysi bolo nespratníkov málo, často boli vo vyrovnávacích triedach, prípadne v osobitných školách. Dnes sú špeciálne školy len pre nejako špeciálne problémových ľudí čo sa týka aj intelektu atď. Namiesto vyrovnávacích tried je v móde decká vexlovať už od základky zo školy do školy a potom fagani vedia, že sa nemusia učiť lebo iná škola ich vezme keď ich vyrazia. Ak majú navyše zazobaných milujúcich rodičov, tak pre nich sú súkromné školy. Z tých niekoľko dobre vychovávaných vyrastú určite dobrí ľudia, ktorí sa aj budú vedieť o seba postarať. Ale o henten odpad sa budem starať ja, budú sa o nich starať ich slušní rovesníci a množstvo iných ľudí.

Ďalším protiargumentom by mohlo byť, že veď majú pubertu a z toho vyrastú. Keď sa pozriem na ľudí okolo 18-19 rokov, ktorí by už mali svoje ambície realizovať a začať sa utriasať, tak nič zaujímavé nevidím. Vidím to isté, čo vidím v nižších ročníkoch.

V závere sa vrátim k začiatku. K tej určite najlepšej myšlienke sveta, že keď im zakážeme sa ožierať v podnikoch, budú sa ožierať kade-tade. Nebudú. Množstvo z tých deciek sa totiž ožiera, lebo to vidí všade naokolo. Keď nebudú vidieť svojich kamarátov ako sa ogrcaní válajú po zemi, nebudú mať ani oni snahu sa ožierať. Samozrejme, budú v skupinkách chodiť kade-tade, budú rovnako riešiť chaty ako sme ich riešili my, i keď dnes skôr to riešia “na byte”. Ale bude to mať určite oveľa lepšiu kultúru a hlavne, bude to v oveľa menšom množstve.

Verím, že som nič z toho, čo som chcel napísať nezabudol. Keby náhodou, napíšem ďalší výchovný blog

Z aktuálnych môžme spomenúť, čo sa stalo Krákoračke. V predošlých častiach sme sa mohli dočítať, že vyďobávala o sove a občas aj iných rôznych obyvateľoch. To sa zrejme papagájovi Fikovi a rade starších nepáčilo, preto jej dali po prstoch. Povedali jej, že ak nebude ticho, vytrhajú jej perie z krídiel a do zobáka vrazia korkovú zátku. Ale demokraticky dostala na výber. Môže sa sama rozhodnúť, či bude ticho alebo nebude. Tak, ako sa v lese sluší a patrí.

Krákoračkyn problém je trochu komplexnejší. V lese rastú aj exotické stromy, ich semienka do lesa zaniesli vtáky z mongolska, ktoré počas preletu nad lesom kedysi dávno srali ako kešovia, lebo si jazierko plné pitnej vody pomýlili s verejnou toaletou pre žaby. A tak sa stalo, že dlhé roky tieto mongolskými vtáčikmi vysrané semienka rástli, až sa z nich stali pekné statné stromiská. Od doby, kedy sem mongolské vtáčiky prileteli prvý krát sa do lesa vracali pravidelne. Vždy zabudli, že sú sťahovavé vtáčiky a tak si až do doby, kým si nespomenuli že sú sťahovavce nárokovali na les. V minulosti, ešte predtým, než les “spasil” papagáj Fiko dokonca paktovali s pôvodnými, Fikom vyhnanými obyvateľmi. On totiž na prvý pohľad pred všetkými domácimi obyvateľmi lesa vytváral dojem, že les patrí pôvodným obyvateľom a sťahovavci sú iba hostia. Čo na tom, že on sám je papagáj a tak je sám rarita v tejto zemepisnej šírke. A tak sa lesom šírila osveta, ktorá mala sťahovavému vtáctvu vyjasniť, čo sú zač. Až sa raz rada starších dohodla, že Krákoračke a jej partičke dajú po prstoch lebo nemajú radi, keď sa o papagájovom pestrom perí hovorí ako o pestrom. On si možno myslí, že je drozd alebo iný menej nápadný vták. Sova mala proti Krákoračke tiež svoje, ostatní tiež. Problém však bol, že napriek tomu, že boli rada starších, tak tvrdšie pravidlá museli vydiskutovať aj s inými obyvateľmi lesa. Tí majú Krákoračku radi, preto sa im vízia neoperenej trosky s korkovou zátkou v krku vôbec nepozdávala. A tu prechádzame k pointe. Les čakajú veľké zmeny. Rady starších okolitých lesov majú založenú svoju horskú vzájomnú hospodársku pomoc. Členstvo nášho lesa dohodli ešte pôvodní, vyhnaní vtáčikovia, papagáj si preto myslel, že integráciu do horskej pomoci zvládne ľavým pazúrom. Nestalo sa tak. Horská pomoc je opatrná, preto sa nedá všetko len tak. Potrebuje súhlas aj vyhnaných vtákov. Tí ale povedali, že súhlas nedajú, kým nedá pokoj Krákoračke. Papagáj sa zháčil a začal uvažovať, čo urobí. Potom si spomenul, že využije svoj prisťahovalecký šarm na sťahovavce a dohodne sa s nimi. Šťahovavce sú podľa svojho vlastného názoru sveta znalé a tak si myslia, že voľné mravy k svetáctvu patria. Preto sú predajné prostitútky. Rozhodli sa, že keď sa k nim les prestane správať ako ku návšteve ale znova im dovolia využívať stromy, ktoré tam v minulosti náhodne vysrali a o ktoré sa im poctivo starali domáce ďatle, tak zabudnú na nezhody s radou starších a ako členovia pôvodnej vyhnanej rady starších prikívnu horskej vzájomnej hospodárskej pomoci.

A tak sa stalo, že Krákoračka uvažuje o presťahovaní sa alebo o zmene spôsobu obživy, papagáj Fiko si o kus viac myslí, že je drozd a sťahovavce z mongolska si možno najbližšie opäť zmýlia jazierko s verejnou toaletou žiab.

Dnes som čítal tento blog. Autor v ňom píše o novele antidiskriminačného zákona. Vyjadruje svoj názor proti feministkám, s ktorým dokonca aj súhlasím. Je to v mojich očiach niečo podobné neonacistom. Áno, tiež budem dnes kontroverzný. Feministky sú ako neonacisti. Poznám aj niekoľko žien, ktoré mali problémy s mužmi a dokonca žiaľ zažili aj znásilnenie. Na rozdiel od tých kráv, ktoré sa radia k feministkám. Tie podľa mňa také ženy nepoznajú. Inak by tak sadisticky neparazitovali na ich tragédiách. Sú to len tupé príživníčky.

Nech je ako chce, každý zákon ktorý sa zakladá na dojmoch a pocitoch je deravý. Na základe tohto zákona ľudia môžu kľudne začať medzi sebou žabomyšie vojny, keby sa nudili prípadne potrebovali zmenu stereotypu. Môžme polemizovať aj o jeho uplatňovaní. Čisto teoreticky, iks krát som na pracovisku zažil rôzne narážky od žien na moju osobu. Často ma to nezaujímalo, preto som si to nepripúšťal. Keby mi to ale bolo nepríjemné a začnem si vymáhať uplatnenie tohto zákona, jednoducho by som neuspel. Lebo ja som ten zlý, nie ženy.

S ochranou dôstojnosti súhlasím. Predstava že dáky úlisne sa tváriaci “alfa samec” terorizuje svoju kolegyňu na pracovisku otvára môj vreckový nožík ležiaci na stole. Súčasne ho ale otvára aj predstava, že kvôli tomuto zákonu bude muž kolegyňu na pracovisku ignorovať. Vzhľadom na to, že najnebezpečnejším tvorom je ohrdnutá žena dotvorím príbeh o tom, ako sa rozhodne pomstiť mu pomocou tohto zákona. A je to. Nezmyselné? Áno. Možné? Určite.

Aj keď je blog napísaný možno príliš agresívnou formou, ide o názor autora. Správca a prevádzkovateľ blogového systému mu umožnil ho vyjadriť a on nesie v zmysle demokracie a práva zodpovednosť za prípadné porušenie zákona jeho obsahom. Toho sa nedopustil. Tu už prechádzam k druhej časti. Cenzúre.

V našich končinách nie je nič nové, že diskusie sa nemoderujú (necenzúrujú). Podľa môjho názoru sú na to veľmi jednoduché dôvody. Médiá u nás skúšajú kým sa dá čo najviac vymlátiť z internetovej reklamy. Internetové stránky pre ne zatiaľ nie sú prestížou ale akousi nutnosťou. A tak sa stáva že sú schopné natrieskať aj 3 - 4 flash reklamy jednu cez druhú. Zarobia na nich tak, že človek na ne MUSÍ kliknúť aby sa zavrela a dostal sa k normálnemu odkazu na stránke. A tak potrebujú, aby človek MUSEL kliknúť čo najviac krát. Preto nechajú stádo tupcov nech si kydajú na hlavy koľko im ich krivé prsty ráčia. A tu to prichádza. S informatizáciou spoločnosti a znižovaním cien za pripojenie sa tento silný nástroj - internet dostáva do rúk úplných tupcov. Sú to ľudia, ktorí nemajú rozhľad, nemajú rozum, majú akurát počítač a pripojenie. Niektorí z nich sa aspoň snažia diskutovať. Iní nie. Iní si potrebujú riešiť svoje komplexy že kvôli flákaniu sa počas štúdia boli outsideri, že boli za debilov a že v skutočnom živote za debilov sú aj dnes. Internet im dáva pre nich samozrejmú anonymitu a slobodu (pre nich hovorím preto, lebo internet nie je anonymný a ani nedáva ľuďom absolútnu slobodu, čo rozumní ľudia - rozumní používatelia vedia). Čo to je absolútna sloboda? Anarchia. Každý si robí čo chce a tvrdí čo chce. Slovo argument nepoznajú. Na základnej škole ho možno iba počuli ale keďže mali problémy v škole, tak ďaleko aby sa naučili s tým slovom pracovať a hlavne ho pochopili, neprišli. Nie sú schopní ani tzv. kriticky myslieť. Kriticky myslieť znamená vnímať text ako celok a pochopiť ho. Nie povrchne vytrhávať najsilnejšie vety z kontextu a potom sa reakciami na ne strápňovať a pochovávať posledné zvyšky dôstojnosti, na ktoré dovtedy ešte mali nádej. Reagujú prchko, povrchne, bez konceptu. Bez spomenutých argumentov. Rovnako ako v tom blogu. Stačí kliknúť na reakcie. Hneď na začiatku reaguje akýsi čech. Holt, (ako by bratia česi povedali) má smolu že píše česky. Je výrazný a preto si jeho priblblé strácanie času reagovaním na blogy pamätám už z minulosti. Svoju blbosť v tej diskusii prejavil tým, že nebol schopný ani myšlienku vložiť (prvú myšlienku) do jednej reakcie, čo bolo aj prchké. Na základe prchkosti by sa dalo predpokladať, že nedokáže vnímať text ako celok a preto reagoval vytrhnutím z kontextu nejakej časti blogu, čo mu spôsobilo emotívne vybočenie z denného trendu. Pekne zapadá do môjho profilu. Vyjadrovať sa k tomu, prečo má záľubu reagovať k slovenským autorom veľmi nebudem, musel by som totiž vedieť či len má potrebu ako pozostatok ich niekdajšej nadvlády nad slovenskom dokazovať si, že je viac alebo žije na Slovensku. V tom prípade by som sa zamýšľať nad tým, prečo nepíše slovensky tak, ako jeho bratia vyžadujú od slovákov písať a rozprávať česky v tom ich západoeurópskom (ako sa občas nazývajú) prdinci. Ďalšia moja kontroverzia. Napriek tomu, že mám z čiech niekoľko dobrých kamarátov aj bývalých kolegov (ktorých tiež pokladám za kamarátov), na ich stránkach (.cz) na slovákov dobrého slova prečítam len občas. Tak som ich dnes nazval prdincami. Nech ich aj rozdrapí.

Pripojím ďalší príspevkok z reflex.cz, v ktorom autorka píše o cenzúre v New York Times. Prečítajte si to, veľmi pekne to vyjasní, čo som chcel napísať. Dokonca si všimnite, že je to český server a česká autorka, preto som súčasne vzal ľuďom, ktorí by si mysleli že som proti čechom zameraný, vietor z plachiet. Nech ich aj rozdrapí. Je mi to opäť jedno.

Aby som to ešte ozrejmil. Väčšina tých diskutujúcich nemá na to, aby dokázala napísať ani súvislú reakciu na blog. Už vôbec nedokážu to, čo dokážu blogeri. Utriediť si myšlienky a obetovať množstvo času úvahám o tom, čo napíšu a samotnému písaniu (každý nemá štátnicu zo strojopisu ako ja a tak si vážim každého, kto sa pomaličky snaží písať texty aj keď mu nikto nič za to nedá, bude mať len dobrý pocit, či už za skutok, či bude na seba hrdý alebo čokoľvek). Potom príde nejaký tupec a len preto, že je neschopný začne jeho snahu pošľapávať. Nech si napíše svoj blog a v ňom nech nadáva na koho chce. Ak zajde ďalej ako je prípustná hranica, ponesie zodpovednosť. Preto som ja za cenzúru. Preto aj na roxorii nemôže písať kto chce, čo chce napriek tomu, že je to blog hlavne pre kamarátov. Aby som nevyzeral ako dáky cenzuristický amatér, tak moderujem čiastočne diskusie na stránke, ktorá má tisícové návštevnosti denne. A tam sa s podobnými tupcami stretávam denno denne a bez milosti ich korigujem.

Ak chcete po tomto zatiaľ najkontroverznejšom (verím že kontroverznejší už nenapíšem) článku na roxorii na mňa kydať, do toho. Ak budú reakcie konštruktívne, tak ako všetky doteraz budú zverejnené. Ak nie, založte si svoj blog a tam môžte písať aký som zlý, blbý a neviem čo vsetko (potom mi prosím nalinkujte tento článok nech mi privediete nových čitateľov).

Príjemné prezeranie

Samozrejme hovorím o spásonosnom vynáleze tzv. milionárskej dane. Je to dôsledok novelizácie zákona o dani z príjmov zo septembra 2006. Ide o progresívne zdaňovanie ľudí so super-trooper nadštandardným príjmom. V praxi od hrubej mzdy v priemere niečo nad 47 tisíc vyššie. Je to rozrátané tak, že od tejto sumy sa znižuje nezdaniteľná časť. Znižuje sa po úroveň nad 88 tisíc, presne si nepamätám, nad tou hranicou ale už nezdaniteľná časť neexistuje. Znamená to napríklad, že ak máte len príjem zo závislej činnosti, pri ktorej za vás zamestnávateľ odvádza preddavky na daň, tak budete musieť ešte niečo navyše doplácať.

To, že budem doplácať aj ja ma vôbec neprekvapilo. Vedel som to celý čas, bol som len zvedavý, koľko si nakoniec vyrátam. Vyrátal som si istú sumu, ktorou podporím stabilitu tejto vlády. Z tých peňazí - mojej milionárskej dane vyplatia buď vianočné bonusy niekoľkým dôchodcom alebo možno pridajú nejakým sociálnym prípadom dávky, aby mohli vypiť počas mesiaca viac pív v krčme pri nadávaní, že je nedostatok roboty a úrad práce sociálnych vecí a rodiny im žiadnu robotu za 3-násobok regionálneho priemeru, 4 hodinový pracovný pomer a ideálne nekvalifikované miesto nie a nie ponúknuť. Som ja ale dobrodinec, nestotožňujem sa s vládnou garnitúrou a napriek tomu ju podporujem. Som mecenáš, čo viac dodať.

Keď mám pravdu povedať, celé mi to prišlo tragikomické. Voľných súkromných prostriedkov (kedykoľvek ihneď k dispozícii) mám na úrovni približne 27 tisíc. Môj celkový majetok sa miliónu nepribližuje. Z tejto sumy 27 tisíc zaplatím nedoplatok na dani z príjmov fyzických osôb - dám z môjho “milióna” na podporu vlády. Nie je to na smiech? Ja sa zabávam.

Na záver prerobím jednu riekanku z detstva. Originál:

Pred oknom, za oknom stojí Mikuláš.
Povedz nám Mikuláš, čo v tom koši máš?
Pre dobrú Aničku rozprávkovú knižku
a pre zlého Janka drevenú paličku.

Moja verzia:

Pred oknom, za oknom stojí Fikuláš.
Povedz nám Fikuláš, čo v tom koši máš?
Mám ale nedám, dajte vy mne detiská.

A to je koniec

Tuším že do 30 dní od vzniku oprávnenia na podnikanie je povinná osoba zaregistrovať si daň z príjmu. Nie som si istý, či si to pamätám dobre, v každom prípade to človek musí absolvovať. Na stránke drsr.sk som preto začal hľadať formulár. Majú ho tam v strašnej podobe. Ide o 2.8MB veľké pdf, ktoré je skenované ručne a na každej strane je vidieť presvitať druhú stranu. Preto som si radšej po internete pohľadal iný formulár, aby som ho mohol vyplniť na počítači (stroj nemám, ručne sa s tým babrať je divné). Formulár som mal z tlaciva-na-stiahnutie.sk. Vyplnil som, čo som vedel. Okrem toho som si stiahol formulár aj na DPH (daň z pridanej hodnoty), pre mňa je to výhodné lebo budem mať firemných klientov. Ten už som mal z drsr.sk, je tam v podobe excelovskej tabuľky. Okrem toho som si šiel cestou odfotiť výpis z obchodného registra, pretože som počul, že ho potrebujú. Na daňovom úrade (Bratislava I) to odsýpalo jedna radosť. Okrem podateľne tam majú dve miestnosti, kde poskytujú informácie. Pani v jednej z týchto miestností mi pomohla vyplniť zvyšok, okrem toho mi ešte podala nejaký ďalší papier, ktorý som na internete nenašiel a odfotila si dokonca aj potvrdenie o zápise do registra. Tomu som už nerozumel, rovnako ako som nerozumel ani tomu, že mi chýba kópia nájomnej zmluvy. Tak som podal aspoň to, čo som mal, odišiel som si riešiť ostatné veci a popoludní som sa vrátil s prefotenou zmluvou, ktorú som priložil. Teraz už len budem čakať, čo mi príde poštou.

Môžem začať sumarizovať. Sme skutočne byrokratický štát. Nevadí mi ani tak tých 49 notárom overených príloh na obchodnom registri ako fakt, že množstvo dokumentov chceli všade duplicitne. To znamená, že na živnostenskom vám dajú oprávnenia na základe niečoho, obchodný register asi neverí živnostenskému, preto si pýta to isté, veľkú časť vecí dokonca 2x (čo ak by som jednu falšoval, dve nebudem). Potom, daňový úrad asi neverí dvom predošlým inštitúciám a tak chce opäť tie dokumenty. Síce im stačia neoverené kópie ale aj tak. To by som stále vedel pochopiť, aj keď ťažko, nerozumiem ale tej nájomnej zmluve ani tomu, načo im je potvrdenie o zápise. Ak by som totiž niečo falšoval, tak vzhľadom na identickú pečiatku v potvrdení môžem rovnako sfalšovať potvrdenie ako výpis. Celkovo netuším, načo máme ústredný portál verejnej správy, ktorý stál nekresťanské peniaze, keď nemáme ústredný informačný systém verejnej správy a nedokážu si tak inštitúcie medzi sebou informácie zdieľať (to že ich občan nájde na kope je ok ale aj tak mu nepomôžu). V dnešnej informačnej spoločnosti, keď navyše niektorí “kompetentní” majú plné ústa znalostnej ekonomiky.

Musím však povedať, že som bol milo prekvapený prístupom pracovníčok na úradoch. Boli skutočne ústretové a nestretol som sa s tým, že by mi potrebovali ukázať, kto má kľúče od miešačky. Aké ústretové by ale mohli byť, keby sme taký informačný systém mali a mohli by značnú časť svojho pracovného času venovať skutočným problémom a nie kompletizovaniu miliónov najrôznejších dokumentov. Možno raz.

Napriek tomu, že rok v Tatra banke pretrvávajú problémy počasdňa s internetbankingom, kvôli čomu som volal počas roku 2007 do banky niekoľko krát a spočiatku mi tvrdili že problémy evidujú, potom ma klasickým šablónovým spôsobom zamietali, že vôbec nie, kdeže, tak zo  zotrvačnosti kvôli skutočnosti, že v tej banke mám osobný účet od roku 2002 som stále ich klientom. O super spoľahlivom internet bankingu a tom, že ja som sa iste ako množstvo iných ľudí počas roka 2007 mýlil svedčí skutočnosť, že 20. - 23. 3. 2008 bude internet banking plánovane odstavený. Dá sa teda len dúfať, že konečne vyriešia problémy, ktoré počas posledných rokov len navážali na kopu iných namiesto ich riešenia.

Vzhľadom na to, že na daňový úrad sa pri registrácii platcu zadáva aj číslo účtu, šiel som si účet na právnickú osobu založiť ešte pred návštevou daňového úradu. Napriek strate spokojnosti v dôsledku skutočností v predošlom odstavci som si zvolil Tatra banku (ďalej TB). Jedným z dôvodov bol fakt, že väčšina spoločností s ktorými som doteraz nejakým spôsobom spolupracoval mala účty v TB.  To v prípade, že mi niektoré veci naplánované na najbližšie obdobie padnú a budem tak mať menšie obraty hrá pre mňa dôležitú úlohu. Budem mať menšie náklady na prevody a hlavne sa nebudú spoločnosti môcť vyhovárať na to, že mi robia prevod z inej banky a preto mi peniaze meškajú atď. Inak povedané z núdze cnosť. Vybral som sa preto do pobočky na Hodžovom námestí (tuším Vysoká 1). Prisadol som k jednej pani, na prvý pohľad bola staršia, sedela pred kanceláriami a tie mladšie si k nej chodili dať podpisovať rôzne papiere, takže to bola akási tímlíderka, aspoň tak som usúdil.Povedal som, čo potrebujem, povedal som aj nepochopiteľnú požiadavku. Dovolil som si chcieť DEBETNÚ embosovanú kartu (debetná MasterCard). Debetná je taká, ako sú napríklad lacné Mestro alebo Visa Electron, má však tie vypuklé čísielká a spôsob verifikácie finančných prostriedkov tam prebieha trochu inak. Pre mňa je podstatná kvôli tomu, že množstvo naplánovaných platieb, ktoré budem vykonávať hlavne do zahraničia sa jednoduchšie v dnešnej modernej dobe realizuje práve embosovanými kartami. Predsa by bolo neekonomické platiť napríklad USD 50,- do USA pomocou prevodu a len na poplatkoch prísť o možno ďalších USD 100,-. Debetnú som chcel preto, lebo tá je naviazaná na účet, kreditnú banky dávajú až po dlhšej dobe.

Čakal som odpoveď áno alebo nie. Ak mám odpovedať pravdivo, skôr som čakal áno, keďže je 21. storočie. Namiesto toho som dostal pozorne naštudovanú odpoveď, že to môžem až po pol (6 mesiacov) roku, lebo by som sa mohol dostať do problémov keďže ide o kartu s vyšším štandardom. V momente sa mi odkrvil mozog. Zvážil som totiž, že ženská si pri tejto povýšeneckej príhovorovej reči mohla uvedomiť, koľko mám súkromnú kreditnú kartu, aké mám tranzakcie na účte a že v živote som im nesplatil kreditku neskôr a vždy ju zaplatím jednorázovo celú (ak to nevidela, tak majú dobre nahovno systém lebo sa ma už vopred pýtala či u nich mám účet aký je to atď - inak povedané podľa mňa kvôli profilácii spôsobu komunikácie s klientom musela vidieť, čo som za klienta), preto to komunikáciou ako s 10 ročným deckom poserie.  Zjednodušene mi bolo povedané, že debetná MasterCard (zdôrazňujem nie kreditná) karta je niečo extra, niečo čo si musí človek na Slovensku vyžobrať, lebo predsa ja nemôžem chcieť, že banka sa bude snažiť si ma udržať. Podozrenie na podobnú hlúposť som mal už keď som si čítal informácie o kartách na ich stránke so svietiacou informáciou copyright 2005. Očakával som, že so to pravidlá ktoré platili vtedy naposledy. Ide totiž o podmienky, ktoré sú z 20. storočia, nie podmienky, ktoré sú v konkurenčom prostredí v roku 2008 akceptovateľné. Dobre, to ďalej už nerozoberám. Odhliadnuc od toho, že TB zliháva a už len žije z dojazdu jej niekdajších úspechov, viem si predstaviť, že by debetnú kartu vydali (aj keď nezohľadňujú históriu mňa ako fyzickej osoby aj keď som spoločník a konateľ) na základe depozitu v objeme mesačného limitu kreditnej karty. To by som akceptoval bez zaváhania, nakoniec aj Unicredit banka to tak robí a keby som si námatkovo prešiel iné banky, našiel by som určite množstvo podobných možností. Ďalšou nezmyselnou vecou je, že už študentov - ľudí bez príjmu lákajú na embosované karty. Predsa študentík je asi viac vážený v banke ako ja. Nakoniec, ja som už uvarený, študentíci nie. Spomínam si na rok 2002, keď tuším ČSOB dávala k študentskému účtu kreditnú VISA, aký je stav dnes som nesledoval. Ďalej som zvážil, že napríklad v USA nie je problém získať embosovanú debetnú kartu bez toho, aby som tam šiel. Je možné, že to tak aj urobím. Využijem niektorú zo spoločností na zabezpečovanie platieb. Síce mi dajú “len” virtuálnu, na úhradu pre zámorské spoločnosti mi postačovať bude.

Paničke v banke sa asi zdalo, že ma neodrovnala dostatočne, preto sa rozhodla pokračovať. K balíku služieb, ktorý som si zaplatil je tá najlacnejšia - Visa Electron karta (bez vypučených čísielok). Ani som nepredpokladal, že by som dostal otázku, či ju chcem, keďže je “v cene”.  Dostal som ju, spolu s ďalšou naučenou frázou o tom, že si ňou môžem vyberať peniaze z bankomatu alebo platiť. Vážne? Ja som to netušil. Reku je to malý kalendárik. Len moja slušná výchova mi nedovolila povedať jej, že nie, nech si ju nechá a používa ju na rovnanie čiar koksu pri fetovaní. To som už len kývol hlavou, otvorenie úst a povedanie áno by bola námaha, ktorú si banka nezaslúži.

Pri príležitosti návštevy banky som sa rozhodol, že si zmením podpisový vzor na súkromnom účte. Estráda firemného už bola uzavretá, panička mi vrátila občiansky. Odrazu reset, nič sa doteraz neudialo. “Na zmenu podpisového vzoru potrebujem občiansky preukaz”, dozvedel som sa. Super, ja som len teraz prišiel, posledných 20 minút ste si neodpísali asi milión krát tie istú údaje, ktoré vám istotne ešte svietia na monitore a máte ich aj na zmluve, ktorú máte pri klávesnici. Za tých 5 sekúnd, čo som povedal, že chcem zmeniť aj podpisový vzor som si stihol občiansky zfalšovať, zmeniť fotku aj osobné údaje. Na druhej strane akceptujem, že majú poctivo naučené určité pravidlá. Vypísal som ten ich divný papierik, kam som dal nový podpisový vzor. Prišla ďalšia podpásovka v podobe upozornenia, že nech používam nový podpisový vzor. Vážne? Ja som ho chcel zmeniť len z nudy, vôbec som nečakal, že ho budem musieť používať.

Zhrniem to do jednoduchého prirovnania. Predstavte si, že máte mercedes. Prídete do predajne, že si chcete kúpiť ešte jeden. Tam vám povedia, že vám predajú fabiu a o pol roka si môžte prísť po octaviu. Mercedes (kreditnú kartu) vám dajú, až keď budete mať fabiu s octaviou 2 roky. Toľko totiž majú s copyright 2005 a obsahom hodným roku 1995 napísané na stránke tatrabanka.sk. Jednoducho bez ohľadu na obrat, na kredity, ja neviem na čo ešte (konšteláciu hviezd) vám kreditnú kartu vydajú až ak vaša spoločnosť existuje dva roky. A okrem toho ak máte u nich účet minimálne pol roka. Ja viem, zatiaľ si TB vystačí s nekonkurenčnými praktikami ale ľudí s osobnými účtami tam už veľa nepoznám, ľudia s firemnými sa občas sťažujú na reklamácie, mňa tam degradovali včera na človeka, ktorý si svojou tuposťou a neznalosťou zaručene pravých postupov asi nezaslúži účet tam mať. A tak sa mi natíska otázka, či pôjdem v pondelok ešte do inej banky, ktorej účet neskôr použijem na daňovom úrade a účet v TB si pôjdem zrušiť. Bez ohľadu na náklady, ktoré mi tým vzniknú. Predsa za TB idú len najlepší. Ja nie som najlepší. Ja som niekoľká mocnina najlepšieho

Aby to nevyznelo zle, za pravidlá neobviňujem tú paničku. Obviňujem ju však z toho, že nezvažuje ako jednať s ľuďmi. Množstvo informácií sa totiž podáva inak jednému človeku a inak druhému.  Preto rovnako, ako sme ja a množstvo iných subjektov (právnických aj fyzických) ukradnutí najlepšej banke, mne bude ukradnutá najlepšia banka. Jednoduchá rovnica.

Dnes pracoval register do 12:00 a potom od 13:00. Ja som sa teda napriek silnému vetru, ktorý miestami až znemožňoval chôdzu (odmalička som také pocity vonku nemal) vybral po výsledok popoludní. Prišiel som tam okolo 14-tej hodiny. Ako minule som z vreciek povykladal veci, mal som však iný opasok, preto som dnes nepípal. Na podateľni, okolo ktorej som šiel bol rad ľudí, ja som mal minulý týždeň šťastie, lebo som vôbec nečakal. Prešiel som si budovou súdu - zaujímavé, že dnes som sa neponáhľal, tak mi celá budova pripadala menšia ako minule - sadol si na lavičku pred registrom, kde som čakal, kým prídem na rad. Bolo tam síce dosť ľudí, ale vydávanie ide ako na bežiacom páse, preto som možno čakal 5, možno trošku viac minút. Zistil som sa, v čo som dúfal - zapísali ma a tak som sa oficiálne stal mladým, dynamickým a popredným. Vzal som si potvrdenie o zápise a jeden výpis, podpísal som prevzatie a spokojne odišiel. Už ma čaká len založenie účtu (to je dosť podstatné kvôli ďalšiemu kroku) a registrácia na daňovom úrade. O tom, ako to prebieha tam ešte popíšem najbližšie, keď absolvujem aj túto časť.

Za to, že som to vybavil bez právnikov na prvý krát ďakujem mojim kamarátom z black limo (trochu reklamy si zaslúžia za ich pomoc), ktorí mi poskytli ich know how a nemusel som sa tak stať súčasťou strašidelných príbehov niekoľkých mojich známych a kamarátov, ktorým sa procesia zakladania spoločnosti s ručením obmedzeným tak “páčila”, že si ju opakovali ďalší krát.

Aby som nezdržoval, priložím najprv odkazy na články.  Plagiátorstvo tu a kvalita vzdelania tu. Témy sú navzájom veľmi prepojené, preto ide o kombinovaný článok.

Článok o ekonomickej univerzite som čítal už dávnejšie, pred pár minútami som sa náhodou dostal k tomu o plagiátorstve. Vzhľadom na to, že moje práce tiež podliehajú presne tomu istému systému (turnitin.com) som si povedal, že si prečítam aj diskusiu. Tam som pochopil, že ľudia veľmi radi ospravedlňujú plagiátorstvo alebo aj odbremenenie sa od námahy rôznymi zjednodušeniami.  Inak povedané si neuvedomujú aký závažný problém je krádež intelektuálneho vlastníctva iných osôb. V diskusii píšu o tom, ako veľa ľudí skopíruje, lebo buď “nevie” písať (veď načo chodíme do školy - učiť sa tam nechodíme predsa) alebo nemá čas na hlúposti. Áno, na niektorých školách ľudia píšu skutočné hlúposti (mám dosť známych aby som mal vzorku rôznych škôl) ale to neznamená, že nemajú opodstatnenie. V prvom rade si treba uvedomiť význam školy. Načo ľudia idú študovať na vysokú školu? Kvôli titulu? Je dnes tak významný, že sa oplatí 5 rokov (v ideálnom stave) zabíjať písaním/kopírovaním hlúpostí? V prípade, že je všeobecne známe, ako to na tej škole chodí, predsa si ju človek zvolí, volí si ju len preto, aby mohol rozprávať, že chodí na tú poprednú super školu, ktorá je aj tak na vyšších úrovniach už zatracovaná. Alebo kvôli vzdelaniu. Ak áno, tak prečo ten zámer vzdelávať sa - učiť sa, rozvíjať svoj intelekt, rozhľad stroskotá na tom, že všetko, čo je súčasťou štúdia ľudia pokladajú za hlúposti, na ktoré nemajú čas? Predstavujú si pod pojmom učiť sa povrchné pamätanie si textov na najbližšie hodiny prípadne dni, aby ich potom zabudli alebo nevedeli použiť v správnom kontexte kvôli nepochopeniu obsahu? Na jednu školu som sa takto pred rokmi vykašľal. Práve preto, že sa to odo mňa očakávalo - nemal som vedieť prečo je to tak, stačilo že mám vedieť, že to tak je. Prípadne som ako absolvent Obchodnej akadémie na technickej škole na odbore ekonomika či ekonómia (ani už neviem ako sa volal a bola to skôr zmiešanina všetkého možného vrátane elementov obchodného práva atď) mal na cvičeniach počúvať veci, o ktorých som vedel že sú inak ako mi znejú v ušiach. Aby som bol objektívny, úlohu zohrala aj moja povaha - nerád sa venujem niečomu, čo ma nezaujíma (veľká časť predmetov na tej škole) a nerád robím veci, u ktorých mi uniká opodstatnenie. A tak som sa venoval skôr práci. To však nemenilo nič na veci, že som si celý čas uvedomoval potrebu niečoho ďalšieho. Preto som sa vrátil po rokoch do školy. Zvolil som si školu, ktorej titul bude množstvo ľudí označovať za kúpený (áno, je to tá, ktorá bojuje s plagiátorstvom - viď prvý článok). Na rozdiel od tej štátnej na tejto robím práce, robím robím robím ale nemám najmenší problém, pretože majú význam. Sú o aktuálnych témach a problémoch spoločnosti, voľnosť výberu zabezpečuje, že si zvolím, čo ma zaujíma a tým, že mi ani nenapadne práce kopírovať napĺňam svoj zámer - učiť sa niečo nové. Učím sa lepšie myslieť, pracovať. Neučím sa priživovať na cudzích veciach a preto nebudem v budúcnosti na iných odkázaný, neučím sa nerozumieť tomu, čo robím. Učím sa nerobiť nič, čomu nerozumiem. Vďaka tomu, že som niekoľko rokov pracoval a teraz sa venujem už svojim aktivitám mám možnosť konfrontovať potom to, čo sa naučím s praxou. Dokážem posudzovať to, ako by som dopadol ak by som skončil prvú školu (negeneralizujem, neškatuľkujem, zjednodušujem kvôli názornosti) a ako asi dopadnem, keď skončím túto druhú.
Aby som sa vrátil ešte k diskusii pod článkom, v ktorom je popisovaný systém na odhaľovanie plagiátorstva. V diskusii sa vyskytli príspevky, ktoré sa už snažili spochybniť dôveryhodnosť systému a samotný princíp, ktorým fungujú. Aký je asi človek, ktorý uvažuje ako oklamať systém proti klamaniu v praxi?

Teraz ku kvalite samotnej školy, ktorá je v článku. Ja som na nej neštudoval, niekoľko bývalých spolužiakov áno. Niektorým z nej bolo viac zle, niektorým menej, niektorým vyhovovala. Koľko ľudí,  toľko chutí. Spomínajú sa v článku aj v okolí rôzne problémy a dôvody. Ja vnímam jeden problém, ktorý môže a nemusí byť pravdivý. Sú to istoty. Istoty zo zotrvačnosti mechanizmu a to, že ľudia majú minimálne obavy, že ak sa nebudú snažiť, tak ich vymenia za snaživejších pedagógov. Môžme si hovoriť o motivácii čokoľvek, v skutočnosti prirodzene motivovaných ľudí a ľudí, ktorí robia to, čo ich baví a robia to s radosťou je menší ako ten zvyšok. A ak nie je vyvíjaný na ľudí tlak, aby sa snažili lebo bububu, prípadne im nekývame pred ksichtom pečeným holubom zaveseným na špagátiku, tak nepohnú ani prstom. A to nie je problém len tej jednej. Pre porovnanie na škole, ktorú navštevujem je to tak, že veľa z inštruktorov (pedagógov) to robí preto, lebo ich to baví. Je to úžasné životné obohatenie, keď s vami reálne pracujú, komunikujete, riešite, niektorí z nich to majú čisto ako hobby popri svojich bežných aktivitách. Keby toto bolo aj na štátnych školách, tak by množstvo vecí, ktoré tu píšem neexistovalo.

Na záver len toľko. Poznám veľa poctivých ľudí aj zo štátnych škôl, preto nepokladajte tento príspevok za nejaký útok na ne. Nakoniec, každý si zodpovedá sám za seba. A spôsob, ktorým si človek doformuje osobnosť hlavne počas posledných rokov intelektuálneho vývoja (niekde som čítal že je to dokonca do 21 rokov života), kedy si vysokoškoláci užívajú svoj vysokoškolský život sa potom odzrkadlí aj na ich charaktere. Čo budú plagiátori kradnúť keď budú mať 30 a nebudú naučení pracovať neustále na sebe?