Pred približne 3 mesiacmi som sa presťahoval. Zhodou okolností na také miesto, z ktorého terasy vidím ambasádu ČĽR a aj hotel Bôrik, kde bývajú ubytované všetky zahraničné hlavy štátov a podobne pre vládu významné návštevy. Za ten čas, čo tu bývam som už zaznamenal 3 zhromaždenia pred čínskou ambasádou. Jedno bolo veliké, šiel nejaký pochod zrejme až z mesta a potom tu rozprávali do ampliónu a vyhrávala im muzika. To najmenšie bolo v daždi, úplne tiché. Na plot oproti ambasáde umiestnili malý transparent a mlčky stáli v daždi. Neštekol po nich ani pes. No napriek tomu sem prišli a boli tu. Budem predpokladať, že len kvôli nevedomosti o týchto protestoch môže niekto tvrdiť, že nešlo pred prezidentským palácom o poukazovanie na svoje ciele ale iba o tupú provokáciu bez hlbšieho zmyslu. Boli to tí istí ľudia, čo boli vtedy tu. Koho potom provokovali a na úkor koho sa zviditeľňovali tu? Ak niekto o ostatných zhromaždeniach vedel a napriek tomu tvrdí to, čo tvrdí, je to prinajmenšom ignorant. Alebo možno závidí, že nejakí predstavitelia tých zhromaždencov sa dostali do médií. A prečo nie? Chce im to právo uprieť? To niečím nezaváňa. Presne tak, nezaváňa, smrdí.

Druhá strana aktérov bola zložená z čínskych zhromaždených. Vo štvrtok ráno tu v okolí bolo policajtov toľko, že to bolo až zbytočné. Keďže bolo 30 stupňov, tak sa snažili postávať v tieni a určite boli nadšení z toho, že stoja pol dňa zbytočne pri nejakých zátarasách, ktoré tam nemali zmysel, lebo keď čínsky prezident nechodil, zátarasy boli otvorené a keď šiel, tak stačilo aby sa postavil policajt s červenou halapartničkou a auto zastavil (zátarasy proforma, vážiace pár kíl s veľmi úzkou základňou). Okrem toho sa po oboch stranách širokej cesty pri ambasáde smerujúcej k Bôriku vytvorili dva rady Číňanov s červenými šiltovkami. Všetci boli v zvláštnej eufórii. Občas keď som vykukol, tak si tam mávali vlajkami, všetci boli veľmi naradostení. Občas, keď prechádzalo civilné auto, tak zátarasu odsunuli a celý tento dav začal doslova šaliet. Presne to sa stalo aj keď som okolo nich musel prejst na mojej ceste do mesta. Akoby mali na očiach nejaké tienítka, niekoľkí mi vošli pod nohy. Niektorí tým že hala-bala tam pobehovali ako zmyslov zbavení do mňa drgli. Bolo to zaujímavé, preto sa nečudujem že tak krvopotne bránili na Hodžovom námestí neskôr svoju hlavu republiky. Miestami pomedzi nich chodili oblekoví Číňania, ktorých všetci označujú za agentov nejakej čínskej štátnej zložky. Ja si to myslím tiež. Neboli to bežní organizátori. Nesprávali sa ani ako nadšenci, ani ako bežní organizátori z nejakého zväzu. Neustále kontrolovali priestor, keď som na niektorého z nich upriamil pohľad, tak sa postavil obďaleč a potom ma pozoroval. Niektorí sa zase rýchlo presunuli inam. Ich činnosť priamo pri incidente na Hodžovom námestí môžem posudzovať len z videí a fotiek. Bolo ich celkom dosť a bolo zaujímavé, že aj tam sa extrémne kontrolovali a na rozdiel od zhromaždených Číňanov s červenými šiltovkami si zachovávali chladnú hlavu a stále kontrolovali priestor. Následne sa vždy vzdialili o niekoľko metrov od už vyvolanej šarvátky. Grandiózni organizátori, určite si to museli trénovať dlho. Ale objektívnosť mi chýba, lebo som tam fyzicky nebol. Sedel som v krčme a pil pivo. Áno vo štvrtok popoludní.

Neprináleží mi hodnotiť ani ČĽR. Čerpal by som len z tých istých zdrojov, z ktorých čerpajú všetci ostatní. Zaráža ma však postoj našich hlaváčov. Vlastne sa nič nestalo. Keď biela, tak aj čierna, čítal som, že vraj zatkli aj 4 Číňanov nie len 5 Slovákov (veta bola konštruovaná akoby to mal byť argument na podporu objektívnosti). Lenže nič ďalšie. Môže to znamenať, že médiá tým štyrom nevenujú pozornosť, že nič od policajtov nevyplávalo von alebo to môže znamenať, že to nie je pravda. Rovnako by ma zaujímalo, čo sa stalo ďalej s tou čínskou aktivistkou, ktorá porátala schody do podchodu dotykovou metódou pomocou svojej hlavy. Jej sa tiež nikto viac nevenuje. Ukázali krv vo štvrtok a to je všetko. Na druhej strane je jeden slovák, ktorý tvrdí že mu tiež tiekla krv, že mal modriny, pomliaždeniny. To len každý spomína, ale tiež som to nevidel.

Zo všetkého môžem usúdiť, že naše orgány sú tie najspravodlivejšie a všetko zvládli na jednotku. Ďalej je množstvo ľudí presvedčených, že naši zhromaždenci napriek ich nízkemu veku sú tvrdí kalkulanti a z celej udalosti sa snažili vytĺcť bližšie nedefinovateľný vraj politický kapitál, že médiá sa na jednej strane tvária ako podporovatelia slobody, lenže neskúmajú jej podstatu. Ukážu bitku, ukážu krv. A koľko pútavých príbehov mohli reportéri získať napríklad aj od tej čínskej aktivistky. Tým možno aj pár z ľudí, ktorí by sa snažili hľadať vo štvrtkových udalostiach pravdu znechutia a tak si zostanú verní svojmu čierno-bielemu, respektíve červeno-modrému svetu, ktorý nastavuje kritériá objektivity a pravdy. Víťazmi sú len účastníci rokovaní. A o týždeň bude asi po paráde.

21. marca 2009 sa na Slovensku uskutočnia prezidentské voľby. Oficiálna kampaň sa začala 6. marca 2009. Keďže máme moderných, sociálnych a isto aj popredných kandidátov, každý z nich si okrem všemožných iných propagačných prostriedkov nechal zhotoviť stránku, aby sa ňou priblížil obyčajnému občanovi. I keď lepšie by bolo napísať, nejaký na slovo vzatý marketingový mág pre každého z nich zabezpečil zhotovenie stránky. Obsah majú všetci štandardný, usmiate pózy, fotky s ľudom, pripravované akcie a plány na odstránenie hladomoru a dosiahnutie svetového mieru. Osobne by som sa štandardným spôsobom k ich stránkam ani nedostal. Som nezodpovedný občan, ktorý sa na voľbách NEexekutívnej funkcie nezúčastňuje. Navyše sa nezúčastňujem ani na voľbách do exekutívy. Ale o tom možno niekedy inokedy.

Ako som sa teda k ich stránkam dostal? Vďaka tomu, že sa stali krmivom pre médiá. Už včera sa objavila informácia o tom, že nejaký zlý hacker pozmenil obsah stránky Zuzany Martinákovej. Zlý zlý najhorší hacker pridal tlačovú správu o ukončení kampane tejto kandidátky. Ale drzosť zlých zlých najhorších nemá medze, preto sa dnes obeťou stal aj Ivan Gašparovič, ktorému upravili informácie o dôvodoch jeho kandidatúry a pridali nasledujúci text: “Toto všetko mi do hlavy natlačil ujo Fico, ale nemám to nikomu hovoriť. Popravde, ja mu moc neverím, že to robí pre moje dobro. Ale zase s prezidentským platom som celkom spokojný a preto som si povedal, prečo by som sa mu nepodvolil. Na dôchodok sa mi ešte ísť nechce”. To všetko vie zrejme aj väčšina čitateľov roxorie. Ale neskôr ma zaujali stanoviská týchto kandidátov. Ich formuláciu si dovolím pripísať modernej kinematografickej tvorbe západného sveta. Zuzana Martináková sa rozhodla analyzovať, až vyanalyzovala, že pridanie obsahu na jej stránku má na svedomí konkurencia. Konkurencia chce podľa nej zneistiť voličov. Tu sa mi natíska otázka. Kto tých voličov tak podceňuje? Kandidátka alebo ten tajomný fantóm z nepriateľského tábora? Lebo 11 dní pred voľbami očakávať, že si nikto tú chybu na stránke nevšimne a že všetci jej voliči zúfalo začnú podporovať niekoho iného je minimálne pritiahnuté za vlasy. To je prvý pohľad. Druhý pohľad je, že na základe nejakých prieskumov alebo analýz renomovaných agentúr vedia, že voliči majú tendenciu uveriť práve obviňovaniu škaredej zlej konkurencie. Veď protikandidátov je dosť, preto to nikto nebude rozpitvávať. Oba prípady ale počítajú s tým, že voliči balansujú na hranici svojprávnosti a teda by sa malo prehodnotiť, či skutočne môžu voliť.

Druhý kandidát a predpokladám že hlavne ľudia v jeho okolí tiež venovali čas zamysleniu. U Ivana Gašparoviča dospeli k záveru, že je to dôkaz o špinavosti kampane. Ďalším z ukazovateľov je, že nejaké organizované skupiny mu ničia billboardy. To sú ale papľuhovia. Takéto veci robiť. Určite to budú tie isté organizované skupiny, ktoré mimo kampane zvyknú ničiť akékoľvek iné billboardy, dokresľovať všetkým fúzy, písať tam háky-báky alebo ich strhávať. Sú spoločensky nebezpeční, preto ich musíme pomenovať. Ukážme na nich prstom. Výrastkovia zlí! Takto krátkozrako sa nechať zneužiť na nečisté praktiky predvolebných kampaní. Podľa mňa by si mali vstúpiť do svedomia a chodiť ničiť billboardy s aspoň o pol stupňa nižším promile, aby sa dokázali vyhnúť prezidentským billboardom.

Dnes podali obe strany trestné oznámenie. Aj keď by zrejme malo človeku prísť na um, že dôvod je čisto spoločenský – potrestať subjekt na okraji našej spoločnosti, prípadne tým zdôrazniť význam svojich tvrdení o špinavosti kampane, skôr by som si myslel, že je to úplne obyčajná ľudská nátura. Keď oni, tak aj my. Veď každý bod sa počíta.

Nebudem hodnotiť, či za tým skutočne môže byť konkurencia alebo to bude výstrelok nejakých ľudí, ktorí podobné výstrelky realizujú na desiatkach iných stránok vždy, keď na to nájdu príležitosť. Len sa mi vidí, že celej kampani týchto dvoch kandidátov chýba kultúra. Za každú cenu všetko vziať ako vstup pre vytĺkanie kapitálu, to je už aj na politiku priveľa. V konečnom dôsledku môžu byť všetci spokojní. Médiá majú svoju senzáciu hneď dvojmo, keď okrem čítanosti vďaka kampani budú všetci teraz čítať o zlých hackeroch, lebo od čias útokov na niektoré slovenské médiá u nás bolo relatívne ticho, voliči si môžu spokojne ponadávať na zlý svet a utvrdiť sa tak vo svojom presvedčení, že si zvolili toho správneho, keď je tŕňom v oku niekomu zlému a ja som si našiel tému pre príspevok na roxoriu.

Predpokladám, že free.sk presvedčil Zoznam svojou pokročilou funkcionalitou. To je jediná vec, čím nejako vytŕča z milióna. Poskytuje viac, ako iba kydanie v diskusiách na video alebo na ostatných diskutujúcich, či vkladanie videa do svojich stránok. Navyše si ho Zoznam ako veľká slovenská internetová spoločnosť môže pretlačiť do popredia. Ale čím? Vzniklo bububu okolo erotickej verzie free18.zoznam.sk. Na prvý krát to vyzeralo ako nejaké veľkolepé odhalenie toho, že je niečo kakané. Lenže ani nie. Erotický obsah poskytovalo svojho času aj už mŕtve myubo.sk, existujú aj iba na porno zamerané videoportály ktoré sa mi nechce venovať (niecotube.sk…).

Keď sa ale podarilo médiám písať o voľnej osemnástke niekoľko dní, tak som začal mať iný názor. Pekne vykonaný guerilla marketing. Podhodíme médiám porno. Médiá po skončení plynovej krízy chytia porno za pačesy a začnú rozvíjať tému. Chytia sa toho pokrižovaní aktivisti a popularita je na svete. A tak sa aj stalo. Každý deň niekde píšu o tejto nehanebnosti. Pornoportál prevádzkovaný spoločnosťou, ktorú vlastní iná spoločnosť a v tej inej spoločnosti má slovenské Ministerstvo hospodárstva podiel. No fúj. Fúj. Čo sme my za štát. Odvážni investigatívni novinári nebojácne zoči voči nebezpečenstvu začali kontaktovať Zoznam.sk, T-Com a aj ministerstvo. Dozvedeli sa to, na čo by postačila obyčajná dedukcia. Prirodzene Zoznam neplánoval stiahnutie portálu. Načo by to robil, keď ho spustil? Rovnako na to kadil T-com. Veď Zoznam je autonómna spoločnosť s vlastným vedením. Navyše si urobila zadarmo reklamu a celkovo je úspešná. Načo im do toho budeme baštrngovať? A ministerstvo? Čo má urobiť? Aj keby tam sedel biskup, ktorý by sa rozhodol zakročiť, zakročiť by mohol iba v rozsahu podielu v T-Com, ktorý je menšinový. Navyše sa to ľuďom na ministerstve asi pozdávalo ako pletka, preto to zahrali do stratena. Veľmi jednoducho prekorčuľovali k ďalšej vlne povedomia o free18, keďže investigatívci boli odhodlaní za každú cenu sprostredkovať národu tieto zistenia. A tak sa i stalo.

Tretia vlna. Krmiva je dosť, prikŕmime aj rôzne záujmové skupiny. To sú spomínaní aktivisti. Dáme im priestor, nech sa vyjadrujú bojkotom služieb zoznamu. To bude mela, keď sa 30 ľudí rozhodne nepoužívať žiadne zo služieb Zoznam.sk alebo T-Com. To ich neskutočne ohrozí. Prípadne politici. Treba ukázať kresťanskú tvár. Voľby ešte nie sú za dverami, keď je to zadarmo, tak prečo nie. Buch a je tu vyčítanie štátu, že v zahraničí žiadna štátom vlastnená spoločnosť neprevádzkuje porno služby. To platí aj u nás. U nás ich prevádzkuje spoločnosť vlastnená súkromnou spoločnosťou v ktorej má svoje dukáty aj štát. Zažmúrime oko, tak dobre. Vlastní ju štát. Nie, to sme zažmúrili obe oči a prelepili ich izolepou, nech ich odliepanie bolí. Potom nasleduje otázka. No a čo? Zákon nikto neporušil, morálku si budú strážiť rodičia svojich ratolestí.

Nech už príde štvrtá vlna akákoľvek, voľná osemnástka stále víťazí. Za EUR 0,- sa o nej píše denno-denne. Na záver priložím dnešnú reklamu dnešný článok v denníku SME.

Sedel som chvíľu na lavičke, keď som si všimol ako zo záchoda vyšiel nejaký pán. Pozornosť som mu venoval preto, že ma premieriaval a skúmal. Evidentne som bol jediný, kto počas jeho neprítomnosti prišiel. Mal obuté snehule. Nevidel som to veľa rokov. V Bratislave asi nikdy. Navyše bolo dnes teplo a samozrejme žiaden sneh. Okrem snehúľ ma zaujala masívna páperová vetrovka. Ako z hôr. Sadol si k jednému staršiemu pánovi – na prvý pohľad dôchodcovi. Položil mu prvú otázku: “aký časopis to čítate”? Odpoveď znela, že dobrý. Na to zareagoval: “to je dobre, časopisy treba čítať. Aj knihy je dôležité čítať”. Pán sa postavil, namieril si to k záchodu. Nechal na lavičke položené nejaké kľúče. V tom vyjde von sestra a vraví: “Vráťte mi tie kľúče!” Pán sa otočí, vezme kľúče so slovami: “vrátim vám tie kľúče”. Potom odchádza na spomínaný záchod. Po chvíli sa vráti a znova sa pýta toho dôchodcu, že čo si píše do časopisu za poznámky. Ten mu vraví, že si žiadne nepíše, že vypĺňa krížovku. Pán na to odpovedal, že je dôležité vypĺňať krížovky a chvíľu bol ticho. Následne sa opýtal: “vy ste dôchodca, že? ” Po kladnej odpovedi pokračoval, “máte dobré dôchodky, dôchodcovia majú veľa peňazí?” Dôchodca sa pousmial a povedal, že áno. Pán pokračoval veľmi zaujímavým výrokom: “to je dobre, ja budem plný invalid, tiež budem dostávať veľa peňazí, budem mať všetky peniaze sveta”. “Načo sú peniaze?”, znela odpoveď od dôchodcu. Pán zakontroval že dobrá otázka, že ich vymysleli sumeri. Potom bola chvíľa ticha. Pán vytiahol na dôchodcu nejaké fyzikálne teórie a metódy riešenia nejakých strašných problémov o ktorých som v živote nepočul, že či ich dôchodca pozná. Po zápornej odpovedi sa opäť vybral na záchod. Z ordinácie vyšla sestra, všimla si otvorené dvere na záchode, od ktorých jej pred pár minútami vrátil pán kľúče a len tak sama pre seba sa opýtala načo je ten záchod otvorený, či naň ešte stále chodí ten psychiatrický pacient.

A ja som si pomyslel, ďalšia obeť matfyzu.

Zaujímavé to začalo byť, keď prešli na tému lieky, choroby a spol. Vďaka tým topánkam. Lebo si ich jedna pani kúpila blízko lekárne. Tú odporučila druhej pani, vraj tam dávajú body, za ktoré potom dostanú zľavu. Jeden bod bol jedna Slovenská koruna. Druhá pani skonštatovala, že ona má drahé lieky. Že za ne platí 400 korún. Vraj jej doktor povedal, že už existujú novšie lieky, ktoré sú oveľa lacnejšie pre ňu. Ale ona ich nechce, lebo telo je zvyknuté na tieto staré, tak by jej nové určite nepomohli. A vraj počula od nejakej pani, že inému pánovi vymenili lieky a mu urobili zle. Mladí doktori vraj predpisujú moderné lieky a starí doktori staré. Preto sa zhodli, že je lepšie chodiť ku starým doktorom. To už v čakárni boli len tieto dve staršie dámy. Chvíľu bolo ticho, asi im nenapadla ďalšia téma.

Onedlho však prišla ďalšia. Všetkým sa pozdravila a pre plénum čakajúcich povedala, že sa veľmi nevyspala, prišla sa opýtať či môže dať lieky ráno svojej matke o ktorú sa stará a že kvôli tomu nechce čakať. Spustila sa veľká debata o tom, aké je ťažké opatrovať. V podstate niečo na tom bolo, pani sa stará o svoju slepú 94 ročnú matku. A vraj slepota je najhoršia choroba. To sa druhej pani nepáčilo. Kontrovala, že všetky choroby sú zlé. Tá prvá, že ale tá slepota, to ani nikam nemôže chodiť, že už 8 rokov. Druhá pani, že ona sa starala o svojho muža až 10 rokov, že bol po mŕtvici a že to bolo horšie ako slepota. Prvá nestíhala, lebo táto druhá bola výrečnejšia. Podľa spôsobu vyjadrovania to bola vzdelaná dáma, ktorá dokázala narábať so slovami. Tak prvá obrátila tému na to, že nevládze, že zle vidí už aj ona a že to opatrovanie je ťažké. Druhá sa ale nedala. Povedala, že ona je tiež skoro slepá, že už má obe oči operované a na jedno už aj tak skoro nevidí. Následne vložili nové zásobníky a začala prestrelka o tom, ktorá má viac chorôb a ku koľkým lekárom chodí. Atmosféra hustla, ale otvorili sa dvere na ordinácii. Vošla dnu pani, ktorá bola na rade a do dverí sa ešte votrela aj tá, ktorá je unavená a nechce sa jej čakať. Cez dvere zakričala na doktorku, že či má dať svojej matke lieky teraz ráno, že len preto sa vtiera. Bolo už viac ako deväť hodín, čo už je pre dôchodcov obed. Doktorka jej povedala, že samozrejme musí, to sa jej asi nepáčilo, tak vošla do ordinácie a ďalej už neviem.

Z toho som sa dozvedel, že dôchodcovia to majú ťažké. Musia brať lieky, ktoré sú drahé. Tie novšie a lacnejšie im predpíše len mladý a asi neskúsený doktor a oni majú predsa za život viac skúseností. A že zdravý dôchodca je menejcenný. Kto nemá niekoľko chorôb, nie je dôchodcom. Nabudúce sa spýtam mojej starkej, čo si o tom myslí.

Určite sa im nechcem posmievať, stačí že ako mladý nevychovaný som neslušne počul celé ich rozhovory. Len mi pripadá zvláštne, keď sa predbiehajú v tom, kto z nich sa má horšie. Nakoniec, možno ich predbehnem skôr, ako sa dôchodcom stanem.

Fanúšikovia dostali po papuli. Aj jedni aj druhí. To je fakt zachytený aj na videozáznamoch. V prvej línii sa vynárajú zatiaľ národnostne nepodfarbené údaje o tom, že bol zásah neprimeraný. Že si to za výtržníkov odniesli slušní fanúšikovia, ktorí chceli iba nevinne povzbudzovať. To je tiež možné. Ale keď by som ja aj bol fanúšik futbalu a náhodou aj niektorého z klubov, ktoré cez víkend hrali v Dunajskej Strede, tak by som tam nešiel. Očakával by som tam totiž už prirodzene masaker. Rovnako ako bývajú masakre na podobných podujatiach kdekoľvek inde. Naopak, ak by som vyhľadával práve masakre, tak by som šiel na tento zápas. Z predstavy, že obľubujem, ako sa mi v ústach lámu zuby od kopancov aktuálnych nepriateľov ma mrazí. Bŕŕ.

Ďalej som zachytil, ako sa zorganizovali pred Slovenskou ambasádou v Budapešti nejakí ľudia, ktorí tam proti tomuto zákroku protestovali. Na prvý pohľad je všetko v poriadku, možno sa im zdal zásah neadekvátny. Potom som si ale začal vyhľadávať na maďarských stránkach. Obmedzil som sa len an tie, ktoré boli v anglickom jazyku, lebo maďarskému nerozumiem. Prečítal som si niekoľko výkladov danej situácie. Niektoré sa približovali výkladom našich médií, niektoré menej, niektoré vôbec. V extrémoch som sa dočítal, že sa spojili pravicoví extrémisti Čiech, Poľska a Slovenska proti fanúšikom z Maďarska. To bola konečne novinka vyčnievajúca zo šedého zhluku ostatných informácií. Ešte viac vyčnievajúca bola skutočnosť, že vraj PZSR zaútočil na Maďarských fanúšikov. Potom neviem načo tam prišla slovanská extrémistická koalícia podľa tých médií, keď “špinavú prácu” podľa nich urobil PZSR. A najvyčnievajúcejšie znel nejaký komentár nejakého užívateľa, ktorý napísal, že včerajšie protesty pred Slovenskou ambasádou v Budapešti neboli protestami ale pietnou akciou za mŕtveho nebožiaka fanúšika z Maďarska, ktorého zabil policajt. Keby som to všetko spísal, tak dospejem k tomu, že polícia zasahovala na oboch stranách a aj zatknutí, aj zranení boli na oboch stranách. Počty boli rôzne ale na tom nezáleží.

Opäť sa vrátim k médiám. Na základe videozáznamov sa nedá vyvrátiť, že došlo k ťažkému zraneniu, keďže jedného zraneného odvážal vrtuľník. Vyberiem si niektoré z údajov prečítaných na rôznych stránkach a dostávam príbeh. Zaujímavé je, že mŕtvych u nás prevážame vrtuľníkmi záchrannej služby. To som nevedel. Rovnako je zaujímavé, že davy neorganizovane sa tlačiacich ľudí nazývame policajt a občana SR maďarskej národnosti preoperujeme v tom zhone na fanúšika z Maďarska. Zarážajúce na celom bolo, že daný komentujúci ani nevedel, o koho išlo. Stačilo mu, že nejaký slovenský policajt zabil maďarského fanúšika. Podobne asi tomu nebožiakovi nezáleží na tom, že niekto za neho organizoval pietnu akciu. Ak je pri vedomí, tak pravdepodobne myslí len na to, čo sa mu stalo a na to, či to prekoná.

Sporom SR vs. Hu sa nezaoberám. Ako som v úvode napísal, pokladám to za žabomyšie vojny. Pritom nevidím rozdiel medzi spôsobom “výstrelov” predstaviteľov SNS alebo maďarských subjektov. Rozdiel vidím len v tom, že u nás sa podobné protesty nedajú verejne organizovať, lebo sú postavené mimo zákon. Vyzývať občanov ako to hnutie 64 žúp ku krvavej pomste by u nás nikto nemohol (neberiem do úvahy, čo si môžu dovoliť politici). Ale to je legislatívny problém. Skôr je zaujímavé, prečo je to živené. U nás tiež bežne vyplávajú s maďarskou problematikou, keď sa rieši nejaký závažný problém vo verejnom sektore. Maďarská ekonomika zažíva nepekné časy. A možno je pre politikov prijateľnejšie, keď si pospolitý ľud nájde nepriateľa niekde inde, ako u seba doma. Nevyčítam to ako zámer, lebo je to prirodzené.

Obávam sa však dôsledkov na najnižšej úrovni. Spomínaným extrémistom nezáleží na tom, či ich niekto poštve pomocou vulgarizmov alebo navonok neutrálnymi defenzívnymi obhajobami svojho konania. Nie sú schopní to posudzovať. Možno na výnimky, ktoré tieto davy riadia. A tak im stačí ponúknuť nepriateľa. Stačí ponúknuť im ho v akejkoľvek podobe. Kam to povedie? Že slovenské auto v Maďarsku niekto podpáli alebo že maďarské auto na Slovensku niekto podpáli? Prípadne že nejaký “južnoseverný cudzinec – rozumej aj aj” dostane v tej druhej krajine na hubu? Lebo sa treba mstiť?

Verím, že bežným ľuďom to je ukradnuté celé. Nenávidieť len tak, lebo je to “in” je nesprávne a ľudia sú vychovávaní k tomu, aby to tak vnímali. Rôzne reči vznikajú pri pive, keď už málo ľudí chodí zbierať hríby alebo na ryby, tak sa nemôžu vystatovať svojimi úspechmi v tejto oblasti. A tak sa pasujú, kto vie lepšie nenávidieť. Tí sú aspoň neškodní. Nebezpeční sú ľudia, ktorí nemajú vštepené, že nenávidieť bez príčiny je veľmi zlé. A to sú tí, ktorí sa obhadzovali na zápase, ktorí si navzájom pália vlajky, ktorí od nadávok a slovných postrkovačiek prechádzajú ku konkretizácii hrozieb. Mysliac si, že to majú v rukách sa stávajú len lacnou armádou, jednoduchým nástrojom.

Znenie novely nájdete tu. Zakazujú sa všetky formy telesných trestov na dieťati a iných hrubých alebo ponižujúcich foriem zaobchádzania a trestania dieťaťa, ktoré mu spôsobujú alebo môžu spôsobiť fyzickú či psychickú újmu.

Z toho vyplýva, že nie len facka je protizákonná. Protizákonné bude aj dotlačenie dieťaťa do kúta kľačať (pokiaľ by sa šťastlivcovi podarilo k tomu dieťa primäť bez niekoľkých porušení toho istého zákona), lebo je to ponižujúce. Keďže psychickú újmu môže spôsobiť aj krik, ktorým by sa rodič snažil dieťa potrestať, v podstate je mu zakázaný aj ten. Keďže je tam definované to pekné slovíčko môžu. Každý psychológ povie, že krik je hrubou formou zaobchádzania a môže spôsobiť újmu.

Obhajcovia tohto zákona rozprávajú, že dieťa je možné vychovať bez akýchkoľvek trestov. Neviem či majú slabú pamäť alebo sa nenarodili – jednoducho sa z ničoho ocitli dospelí ale pravda by to bola len v prípade, že by bolo dieťa absolúdne izolované nie len od dnešnej metly detí – médií ale aj od okolia. Dieťa nedokáže rozlišovať samo medzi dobrom a zlom. Vhodným, nevhodným. Dieťa rado kopíruje, napodobňuje. Ja som bol vychovávaný slušne, s výnimkou mojej starkej, ktorá keď som meškal zo školy mi šla naproti s pracherom som nebol ani extra bitý. Slušne som sa zdravil ľuďom, neodvrával som, atď. Ale už v škôlke som sa stretával s deťmi, ktoré boli menej poslušné, boli “odvážne”, lebo si dovolili papuľovať, robiť zle. Keďže som bol dieťa, tak som neposudzoval či je to dobré alebo zlé, jednoducho som sa často nechal ovplyvniť a potom som ich napodobňovať. A keď mi bolo také správanie zakázané, tak som nedokázal pochopiť prečo, tak som to stále skúšal a vymýšľal ako ten zákaz obísť. Spomeniem si aj na jeden príklad nesúvisiaci s odkukávaním ale s bežnou detskou zvedavosťou. Veď predsa vysvetlenie, že strkanie klincov do elektrickej zástrčky je nebezpečné a môže mi ublížiť bolo nezrozumiteľné (ako si decko dokáže predstaviť nejaký prúd, ktorý ho zabije keď nič nevidí?). A tak som dostal. Potom, do doby, kým som bol schopný porozumieť nebezpečenstvu strkania klincov do zástrčky som to nerobil, lebo som rozumel tomu, že budem kľačať na malom drievku, ktoré ako sviňa tlačilo do kolien a bude ma bolieť riť.

Na druhom stupni základnej školy sme už všetci vystrkovali rožky, lebo sme sa už cítili svetaznalí a veľkí. Boli sme pomaly dospelí. A tak sme občas mali pocit, že na hodinách nemusíme dávať pozor alebo sa môžme nejako inak zabávať. Mali sme niekoľko učiteľov ešte zo starej školy. Tí sa neštítili nám šľahnúť tak, že nás to bolelo aj 10 minút. Potom sa stalo, že ten dejepis, ktorý ma nezaujímal som si odpočúval a nakoniec som si ho pamätal z hodiny a dostával jednotky.

Hanba a poníženie? Často účinnejšie ako telesný trest. Navyše, oveľa viac ako môže byť pre dieťa ponižujúci nejaký zákaz alebo iný trest (už dva krát spomenúte kľačanie v kúte), je poníženie zo strany rovesníkov. Ponižovanie od spolužiakov alebo iných detí. To zanecháva oveľa väčšie stopy ako vedomie, že nemôžem rodičom skákať po hlave. Ako malé dieťa, možno 4-5 ročné som mal také červené nohavice. Kúpila mi ich teta na liečení v Piešťanoch. Mal som ich veľmi rád. Boli sme u rodiny v Nitre, ako slušne vychovaný som sa šiel skamarátiť s deťmi, ktoré sa tam hrali na preliezačke v parku. Najskôr do mňa hodili kelímok od termixu, ktorý mi urobil fľaky na tých mojich milovaných nohaviciach a potom hádzali kamene a išli ma biť. Na to ma ani tá najpozitívnejšia výchova nepripravila. Ďalej si nepamätám čo bolo, stačí mi to, že si takú “banalitu” pamätám viac ako 20 rokov. A možno aj preto mám často stavy podobné paranoji.

Teraz si predstavme výchovu podľa obhajcov tohto zákona. Vychovávajú ich ako vo vatičke, možno slušné dohovory aj fungujú, aj keď si to neviem predstaviť, že je bežné 3 ročné dieťa chápavé na vek možno 9 rokov. Ale povedzme, že áno. Rodič s ním vyjde na pieskovisko a toto malé nevinné dieťa plné slušnosti, pokory a rešpektu si začne vykopávať v piesku jamu. Odrazu sa to znepáči nejakému dieťaťu vedľa a nahádže mu piesok do tváre. Buď sa rozbehne k rodičovi, ktorý s tým aj tak nemôže nič urobiť, popri tom môže začať uvažovať, že čo mu doteraz vraveli nie je pravda alebo začne robiť to isté – tiež nahádže tomu druhému do tváre piesok. A čo urobí ten rodič, ktorý sa ho nikdy nedotkol, nikdy naň nenakričal a nepotrestal ho? Určite bude zmätené a zapamätá si to na dlho, v horšom prípade ho to poznačí. Predstavujem si ešte eventualitu, že sa mu náhodou nič v rozpore so slušnou výchovou neprihodí. V škole bude ale za maznáčika a keď sa bude stále viac pohybovať v spoločnosti nevyformovaných drúkov, tak buď bude mať problémy aj maličkosti v živote persadiť alebo začne konať skratovo. Predstavím si “maznáčikov” a “bifľošov” zo školy. Bolo im vysvetlené, čo musia robiť, ako musia robiť. Nemuseli byť za to trestaní. Ale nebolo im vysvetlené množstvo nástrah života.

Vždy si predstavím harmonickú rodinku z filmu tuším Jedna ruka netleská, kde ten otec šťastnej rodinky trpí nejakou “rukofíliou”, matka vychováva deti naturálne bez vplyvu negatívneho prostredia, bez zvyšovania hlasu a trestov a ich dcéra mučí svojho brata a ten sa zase prezlieka za dievča.

To, že učitelia sa už dnes detí nesmú ani dotknúť je evidentné. Dopady poznáme z médií, ktoré síce majú veľmi rady senzácie ale z ničoho ich nevyrobia. Neviem, aký rešpekt voči rodičom majú decká, ktoré si dovolia napadnúť učiteľa, lebo im dal zlú známku. A nechcem si predstaviť čo urobia rodičovi, keď ich v 12tich nepustí na celonočnú diskotéku a nedá im peniaze na cigarety a alkohol.

Uvidím, ako tento podľa mňa skazonosný zákon prispeje k rozkladu zvyškov morálnosti našej spoločnosti.

Pravdepodobne doživotne nepoškvrnená sa rozhodla opäť terorziovať ľudí novými kampaňami. Avizuje ju napríklad mediálne.sk. Znova tá istá pesnička, znova im ide navonok o úctyhodné ciele. Znova im k tomu ale niečo chýba. Opäť sú neľudskí, aby hájili ľudskosť. Pravdepodobne si vezmem káričku, pôjdem medzi úprimne dobrých ľudí, vezmem si od nich veľa ľudskosti a potom ju pôjdem rozdávať genocídostoperom.

Slečna Tutková (big boss) to skutočne myslí vážne. Dokonca vie efektívne využívať aj moderné technologické prostriedky. Pre každú kampaň nová doména. Čo keby náhodou svojím terorom “CBR Europe” znechutila potenciálnych podporovateľov tak, že na tú starú stránku sa už neprídu pozrieť a majú ju na čiernej listine? Preto myslí dopredu a vždy terorizuje na novej stránke. A tak po právenaživot a tutkováblogu prichádza stopgenocíde. Nebudem hodnotiť použitie slova genocída. To, že slovo má svoj význam, pre cbr nemá význam (pre nich majú význam len veci nimi vymyslené, takže celý svet nemá význam ani zmysel). Ako množstvo iných racionálnych skutočností ale nie o tom som chcel.

Skôr ma tento krát úprimne zaujali ich billboardy. Tie minulé mali aspoň jasnú tému. Tieto dávajú dokopy skutočne nesúvisiace príbehy. Okopírovali staré známe fotky z predošlej kampane a pridali k nim ďalšie fotky rôznych svetových tragédií z minulosti. Dokonca dávajú potrat, kedy za ukončenie tehotenstva (ako to oni volajú vraždu) zodpovedá jediný človek (matka), na rovnakú úroveň, ako keď niekoľko ľudí zodpovedalo za tisíce až milióny mŕtvych (jednoznačne pomenovateľne zavraždených). Keďže byť psychopatom je dnes in, tak to obrátim. To pre ňu vraždy, keď niekto dobodá niekoho iného, alebo zastrelí alebo zahrdúsi nie sú dostatočnými vraždami? Hádam niektoré môže povýšiť nad iné? Opäť reagujem ako cynik. Hej, použil som iba iný výklad ich teroristickej kampane.

Zaujímavým fenoménom tejto ich zaručene dobrej kampane, ktorá im prináša podporu a úspechy (to je veľmi zlé slovo) je fakt, že aj veriaci ľudia z môjho okolia, na ktorých neustále apelujú sú stále len viac a viac znechutení touto masturbáciou dotyčných aktivistov. Kto je ten, komu sa prihovárajú? Kto je ten, koho podporu sa pokúšajú získať? Nepoznám ani jedného človeka, či už osobne alebo sprostredkovane, ktorému by dopomohli tieto “kampane” ku zmene názoru v zmysle cieľov CBR Europe. Pre psychopatov zhrnuté: zástancov odháňajú, odporcov nepreonačujú.

Už čakám len spoločenský apel, kedy vytiahnu to, že ľudia s nimi nesúhlasiaci sú zlí, ak ide o veriacich sú nedobrí veriaci, spolupáchatelia vrahov atď. To už bude ale o politike. Ja si dovtedy kúpim knižku “Ako sa stať psychopatom” a vymyslím si svoju kampaň na záchranu sveta. Budem potrebovať tím, hlásiť sa mi môžte na žabéri.

Na záver hádam iba zaujímavosť o odvolávaní sa na ústavu. Už som to niekedy v minulosti písal, ale aj rôzni teroristi v štátoch sa odvolávajú na ústavu, keď sa zabarikádujú vo svojich obydliach po zuby ozbrojení, vyhlásia si svoj štát a strieľajú na okolitých policajtov. Preto vykradnem ich námet a urobím prirovnanie cbr = teroristi. S úspešným ponížením samého seba na ich úroveň môžem ísť spokojne spať.

Komentáre, ktoré obsahovali iba invektíva som ani neschválil, preto sa tam nenachádzajú. Z nich, plus tej trochy neinjektívnych som sa dozvedel, že som vlastne chudák, lebo si vážim život a na samovraždu a iné hlúposti nemyslím. Zvláštne “entity” ma zaujali svojim posmrtným životom, lebo podľa ich filozofie neexistuje iná cesta, iná možnosť. Zákonite z toho vyplýva, že samovraždu spáchali. Píšu mi zo záhrobia a to mi skutočne lichotí, lebo kto sa môže pochváliť tým, že mu na blog prispievajú mŕtvi? Všetky tieto komentáre len potvrdzujú príspevok samotný. Pravdepodobne by som sa mal zabiť a ísť do záhrobia sa s ľuďmi porozprávať. Potom vstanem z mŕtvych a prídem písať o tom, že samovraždy sú výborný spôsob vysporiadania sa so životom. Následne budem po diskusiách písať, že ľudia, ktorí to odsudzujú sú chudáci, lebo si nič také neprežili, že nevedia o čom je život. Budem ako oni, neživý spasiteľ slabochov. Z čoho vychádzajú? Že ich problémy sú niečo extra? Že nikto iný nezažíva počas svojho života problémy, ktoré na prvý pohľad nemajú východisko?

Na prvý pohľad skutočne veľa zlých situácií nemá východisko. Ale to treba prestať sa ľutovať a začať rozmýšľať nie o tom, ako sa zabiť ale o tom, ako situáciu vyriešiť. A na to už nestačí čítať si o rezaní na kríž alebo pozdĺžne, ako som to písal v tom článku. Nie, nebudem mať ani štipku zľutovania, pochopenia. Len rozmýšľam, či je väčšia slabosť obhajovať samovraždy alebo ich spáchať. Ten, kto ju úspešne vykoná sa aspoň dokázal odhodlať k tomu jedinému, na čo sa zmohol. Ten, kto nie, je tak slabý, že nezvládol ani to. Potom skutočne neviem, či nie je lepšie aby to keď aj zlou náhodou dotiahol do konca. Inak len terorizuje svoje okolie a tak za svoju neschopnosť núti niesť zodpovednosť ľudí, ktorí si to nezaslúžia (keď neberiem do úvahy to, že úspešným pokusom ublíži ľuďom tiež ale možno to majú ľahšie). Bezcitné, priam kruté.

Je mi jasné, že ľuďom, ktorí na tento web opäť prídu cez vyhľadávanie spôsobov, ako sa zabiť to neprinesie nič iné, iba zlosť a možno aj ďalšiu sadu invektívnych komentárov na moju osobu. Stačí napísať komentár približne: “si to isté, čo ti napísali v tejto veci tí predo mnou”, lebo nič nové mi isto nikto nenapíše. Podobný scenár môžte použiť aj ak ma chcete presviedčať, že som sa nestretol s bolesťou z nešťastnej lásky, zo životného krachu, prípadne z iných z pohľadu životného horizontu krátkodobých problémov. No a čo, že sa človek spamätáva 3 roky zo vzťahu? Žije človek 6 rokov, že mu to zabralo tragických 50% života? Taký časový úsek už aj tak hraničí s posadnutosťou a silnou mystifikáciou dotyčnej osoby. No a čo, že sa človek dostane na dno a priblíži k bankrotu, príde o prácu? Treba čakať alebo hľadať riešenia? Takže si teraz vyberte šitíčko, staré tričko, vatu, vyrobte si malú voodoo bábiku mňa, kľudne ma môžte mučiť. Aspoň budete myslieť na niečo iné. Verím, že vás potom trkne.

Hlavne nezabúdajte, že prúserov má každý človek plný život. Ale životov má každý rovnako, iba jeden.