Sedel som chvíľu na lavičke, keď som si všimol ako zo záchoda vyšiel nejaký pán. Pozornosť som mu venoval preto, že ma premieriaval a skúmal. Evidentne som bol jediný, kto počas jeho neprítomnosti prišiel. Mal obuté snehule. Nevidel som to veľa rokov. V Bratislave asi nikdy. Navyše bolo dnes teplo a samozrejme žiaden sneh. Okrem snehúľ ma zaujala masívna páperová vetrovka. Ako z hôr. Sadol si k jednému staršiemu pánovi – na prvý pohľad dôchodcovi. Položil mu prvú otázku: “aký časopis to čítate”? Odpoveď znela, že dobrý. Na to zareagoval: “to je dobre, časopisy treba čítať. Aj knihy je dôležité čítať”. Pán sa postavil, namieril si to k záchodu. Nechal na lavičke položené nejaké kľúče. V tom vyjde von sestra a vraví: “Vráťte mi tie kľúče!” Pán sa otočí, vezme kľúče so slovami: “vrátim vám tie kľúče”. Potom odchádza na spomínaný záchod. Po chvíli sa vráti a znova sa pýta toho dôchodcu, že čo si píše do časopisu za poznámky. Ten mu vraví, že si žiadne nepíše, že vypĺňa krížovku. Pán na to odpovedal, že je dôležité vypĺňať krížovky a chvíľu bol ticho. Následne sa opýtal: “vy ste dôchodca, že? ” Po kladnej odpovedi pokračoval, “máte dobré dôchodky, dôchodcovia majú veľa peňazí?” Dôchodca sa pousmial a povedal, že áno. Pán pokračoval veľmi zaujímavým výrokom: “to je dobre, ja budem plný invalid, tiež budem dostávať veľa peňazí, budem mať všetky peniaze sveta”. “Načo sú peniaze?”, znela odpoveď od dôchodcu. Pán zakontroval že dobrá otázka, že ich vymysleli sumeri. Potom bola chvíľa ticha. Pán vytiahol na dôchodcu nejaké fyzikálne teórie a metódy riešenia nejakých strašných problémov o ktorých som v živote nepočul, že či ich dôchodca pozná. Po zápornej odpovedi sa opäť vybral na záchod. Z ordinácie vyšla sestra, všimla si otvorené dvere na záchode, od ktorých jej pred pár minútami vrátil pán kľúče a len tak sama pre seba sa opýtala načo je ten záchod otvorený, či naň ešte stále chodí ten psychiatrický pacient.

A ja som si pomyslel, ďalšia obeť matfyzu.

Zaujímavé to začalo byť, keď prešli na tému lieky, choroby a spol. Vďaka tým topánkam. Lebo si ich jedna pani kúpila blízko lekárne. Tú odporučila druhej pani, vraj tam dávajú body, za ktoré potom dostanú zľavu. Jeden bod bol jedna Slovenská koruna. Druhá pani skonštatovala, že ona má drahé lieky. Že za ne platí 400 korún. Vraj jej doktor povedal, že už existujú novšie lieky, ktoré sú oveľa lacnejšie pre ňu. Ale ona ich nechce, lebo telo je zvyknuté na tieto staré, tak by jej nové určite nepomohli. A vraj počula od nejakej pani, že inému pánovi vymenili lieky a mu urobili zle. Mladí doktori vraj predpisujú moderné lieky a starí doktori staré. Preto sa zhodli, že je lepšie chodiť ku starým doktorom. To už v čakárni boli len tieto dve staršie dámy. Chvíľu bolo ticho, asi im nenapadla ďalšia téma.

Onedlho však prišla ďalšia. Všetkým sa pozdravila a pre plénum čakajúcich povedala, že sa veľmi nevyspala, prišla sa opýtať či môže dať lieky ráno svojej matke o ktorú sa stará a že kvôli tomu nechce čakať. Spustila sa veľká debata o tom, aké je ťažké opatrovať. V podstate niečo na tom bolo, pani sa stará o svoju slepú 94 ročnú matku. A vraj slepota je najhoršia choroba. To sa druhej pani nepáčilo. Kontrovala, že všetky choroby sú zlé. Tá prvá, že ale tá slepota, to ani nikam nemôže chodiť, že už 8 rokov. Druhá pani, že ona sa starala o svojho muža až 10 rokov, že bol po mŕtvici a že to bolo horšie ako slepota. Prvá nestíhala, lebo táto druhá bola výrečnejšia. Podľa spôsobu vyjadrovania to bola vzdelaná dáma, ktorá dokázala narábať so slovami. Tak prvá obrátila tému na to, že nevládze, že zle vidí už aj ona a že to opatrovanie je ťažké. Druhá sa ale nedala. Povedala, že ona je tiež skoro slepá, že už má obe oči operované a na jedno už aj tak skoro nevidí. Následne vložili nové zásobníky a začala prestrelka o tom, ktorá má viac chorôb a ku koľkým lekárom chodí. Atmosféra hustla, ale otvorili sa dvere na ordinácii. Vošla dnu pani, ktorá bola na rade a do dverí sa ešte votrela aj tá, ktorá je unavená a nechce sa jej čakať. Cez dvere zakričala na doktorku, že či má dať svojej matke lieky teraz ráno, že len preto sa vtiera. Bolo už viac ako deväť hodín, čo už je pre dôchodcov obed. Doktorka jej povedala, že samozrejme musí, to sa jej asi nepáčilo, tak vošla do ordinácie a ďalej už neviem.

Z toho som sa dozvedel, že dôchodcovia to majú ťažké. Musia brať lieky, ktoré sú drahé. Tie novšie a lacnejšie im predpíše len mladý a asi neskúsený doktor a oni majú predsa za život viac skúseností. A že zdravý dôchodca je menejcenný. Kto nemá niekoľko chorôb, nie je dôchodcom. Nabudúce sa spýtam mojej starkej, čo si o tom myslí.

Určite sa im nechcem posmievať, stačí že ako mladý nevychovaný som neslušne počul celé ich rozhovory. Len mi pripadá zvláštne, keď sa predbiehajú v tom, kto z nich sa má horšie. Nakoniec, možno ich predbehnem skôr, ako sa dôchodcom stanem.

Dnes ma kamoš viezol Bajkalskou ulicou smerom k Vajnorskej. Pred križovatkou pri štadióne (tou veľkou) bola havária. Tak tam stál policajt a reguloval dopravu do jedného pruhu. Nič neobvyklé. Postáli sme, havária bola v ľavom pruhu, sanitka tiež. Mohli sme pokračovať, tak sme pomaly šli pravým pruhom okolo sanitky. Spoza nej vbehol do cesty šimpanz (chýbajúci krk, atď..) v červenej sukničke (oblečenie záchranárov). Naznačil že máme zastaviť, čo vodič urobil a stáli sme. Bol to zrejme šofér (neverím že by niekto taký bol schopný robiť niečo zodpovednejšie). Počkali sme kým na nosítkach prenesú do zadnej časti sanitky zranenú ženu. Ten šimpanz ale prišiel k okienku a začal s tým kam sa ponáhľame (neviem ako na to prišiel lebo sme sa neponáhľali a ani z našej rýchlosti nebolo evidentné, že by sme sa náhliť mohli, okrem toho v momente keď tá jeho zhrubnutá ruka vyletela s telom spoza sanitky, tak sme slušne zastavili, vodič sa snažil aj ešte dodatočne vyhnúť vpravo ku krajnici aby im urobil viac miesta) a začal sa vodičovi vyhrážať že ho vytiahne z auta. Ako si to vôbec môže dovoliť? V prvom rade, ak mal pocit že sme niečo nedodržali, resp sme niekoho ohrozili, mohol zavolať policajta zozadu. Po druhé, čo je dôležitejšie, bez ohľadu na to, akého poskoka pre záchranku robí, mal sa venovať zraneným ľuďom a tomu, za čo ho platia. A nie sa vyhrážať násilím ostatným účastníkom premávky. Čo si mám myslieť o danej “šichte” záchranárov keď pre nich robí takýto hlúpy agresívny testosterónom predopovaný človek? Aký je on reálny prínos pri záchrane ľudí, keď ho nezaujímajú nosidlá ani nič ale okolité dianie? Je to väčšia hanba zdravotníctva ako fakt, že do veľa nemocníc si človek musí doniesť aj vlastný toaletný papier keď tam ide ležať. To je totiž o prostriedkoch ale toto je o ľuďoch. Neverím, že neexistuje dosť vhodnejších ľudí, ktorí by boli ochotní robiť to, čo on – zrejme iba šoférovať. Ak robí niečo iné, tak je to o to smutnejšie. Zvolil si to zrejme sám, vybral si jednu z najnáročnejších a najzodpovednejších prác, aké sú. Ak na to nemá, nech robí niečo jednoduchšie. Niekto by mohol namietať, že je to jednostranný pohľad. Ale tam niet ako inak pozerať, on vybehol do cesty spoza sanitky, keby sme sa skutočne ponáhľali, tak ho už máme otlačeného na prednej maske. On bol agresívny, možno preto že nám nestál ani za reakciu.
Keby sa mi niečo stalo, a mám byť odkázaný na takéhoto človeka, radšej ho zastrelím a aktivujem v sebe všetky posledné sily a pomôžem si inak.
Všetkým záchranným zložkám fandím. Ja by som si nikdy netrúfol robiť to, čo robia. Fandím aj programu 112, ktorý im robí pozitívne promo. Ale jedna negatívna skúsenosť sa nedá vymazať ani niekoľkými pozitívnymi. Musí ich byť viac ako niekoľko. Ak chcú ľudia pracovať s ľuďmi (aj kdekoľvek inde nie len v záchranke, v policajných zložkách atď), mali by sa najskôr naučiť pracovať so sebou – so svojimi emóciami, so svojimi reakciami, so svojou psychikou. Mňa on negatívne neovplyvnil ale čo si mala myslieť tá úbohá žena na nosidlách keď takýto niekto začne agresívne zvyšovať v jej blízkosti hlas. Šok z nehody asi nepostačoval…

Na záver jedno vyrozumenie. To hanlivé prirovnanie si nevyslúžil tým ako vyzerá. Vyslúžil si ho tým, ako koná (keby niekto chcel narážať na škatuľkovanie). Budem veriť že mu rupli nervy a inokedy to nerobí, aj keď ho to neospravedlňuje ani tento krát.

Tuším že do 30 dní od vzniku oprávnenia na podnikanie je povinná osoba zaregistrovať si daň z príjmu. Nie som si istý, či si to pamätám dobre, v každom prípade to človek musí absolvovať. Na stránke drsr.sk som preto začal hľadať formulár. Majú ho tam v strašnej podobe. Ide o 2.8MB veľké pdf, ktoré je skenované ručne a na každej strane je vidieť presvitať druhú stranu. Preto som si radšej po internete pohľadal iný formulár, aby som ho mohol vyplniť na počítači (stroj nemám, ručne sa s tým babrať je divné). Formulár som mal z tlaciva-na-stiahnutie.sk. Vyplnil som, čo som vedel. Okrem toho som si stiahol formulár aj na DPH (daň z pridanej hodnoty), pre mňa je to výhodné lebo budem mať firemných klientov. Ten už som mal z drsr.sk, je tam v podobe excelovskej tabuľky. Okrem toho som si šiel cestou odfotiť výpis z obchodného registra, pretože som počul, že ho potrebujú. Na daňovom úrade (Bratislava I) to odsýpalo jedna radosť. Okrem podateľne tam majú dve miestnosti, kde poskytujú informácie. Pani v jednej z týchto miestností mi pomohla vyplniť zvyšok, okrem toho mi ešte podala nejaký ďalší papier, ktorý som na internete nenašiel a odfotila si dokonca aj potvrdenie o zápise do registra. Tomu som už nerozumel, rovnako ako som nerozumel ani tomu, že mi chýba kópia nájomnej zmluvy. Tak som podal aspoň to, čo som mal, odišiel som si riešiť ostatné veci a popoludní som sa vrátil s prefotenou zmluvou, ktorú som priložil. Teraz už len budem čakať, čo mi príde poštou.

Môžem začať sumarizovať. Sme skutočne byrokratický štát. Nevadí mi ani tak tých 49 notárom overených príloh na obchodnom registri ako fakt, že množstvo dokumentov chceli všade duplicitne. To znamená, že na živnostenskom vám dajú oprávnenia na základe niečoho, obchodný register asi neverí živnostenskému, preto si pýta to isté, veľkú časť vecí dokonca 2x (čo ak by som jednu falšoval, dve nebudem). Potom, daňový úrad asi neverí dvom predošlým inštitúciám a tak chce opäť tie dokumenty. Síce im stačia neoverené kópie ale aj tak. To by som stále vedel pochopiť, aj keď ťažko, nerozumiem ale tej nájomnej zmluve ani tomu, načo im je potvrdenie o zápise. Ak by som totiž niečo falšoval, tak vzhľadom na identickú pečiatku v potvrdení môžem rovnako sfalšovať potvrdenie ako výpis. Celkovo netuším, načo máme ústredný portál verejnej správy, ktorý stál nekresťanské peniaze, keď nemáme ústredný informačný systém verejnej správy a nedokážu si tak inštitúcie medzi sebou informácie zdieľať (to že ich občan nájde na kope je ok ale aj tak mu nepomôžu). V dnešnej informačnej spoločnosti, keď navyše niektorí “kompetentní” majú plné ústa znalostnej ekonomiky.

Musím však povedať, že som bol milo prekvapený prístupom pracovníčok na úradoch. Boli skutočne ústretové a nestretol som sa s tým, že by mi potrebovali ukázať, kto má kľúče od miešačky. Aké ústretové by ale mohli byť, keby sme taký informačný systém mali a mohli by značnú časť svojho pracovného času venovať skutočným problémom a nie kompletizovaniu miliónov najrôznejších dokumentov. Možno raz.

Napriek tomu, že rok v Tatra banke pretrvávajú problémy počasdňa s internetbankingom, kvôli čomu som volal počas roku 2007 do banky niekoľko krát a spočiatku mi tvrdili že problémy evidujú, potom ma klasickým šablónovým spôsobom zamietali, že vôbec nie, kdeže, tak zo  zotrvačnosti kvôli skutočnosti, že v tej banke mám osobný účet od roku 2002 som stále ich klientom. O super spoľahlivom internet bankingu a tom, že ja som sa iste ako množstvo iných ľudí počas roka 2007 mýlil svedčí skutočnosť, že 20. – 23. 3. 2008 bude internet banking plánovane odstavený. Dá sa teda len dúfať, že konečne vyriešia problémy, ktoré počas posledných rokov len navážali na kopu iných namiesto ich riešenia.

Vzhľadom na to, že na daňový úrad sa pri registrácii platcu zadáva aj číslo účtu, šiel som si účet na právnickú osobu založiť ešte pred návštevou daňového úradu. Napriek strate spokojnosti v dôsledku skutočností v predošlom odstavci som si zvolil Tatra banku (ďalej TB). Jedným z dôvodov bol fakt, že väčšina spoločností s ktorými som doteraz nejakým spôsobom spolupracoval mala účty v TB.  To v prípade, že mi niektoré veci naplánované na najbližšie obdobie padnú a budem tak mať menšie obraty hrá pre mňa dôležitú úlohu. Budem mať menšie náklady na prevody a hlavne sa nebudú spoločnosti môcť vyhovárať na to, že mi robia prevod z inej banky a preto mi peniaze meškajú atď. Inak povedané z núdze cnosť. Vybral som sa preto do pobočky na Hodžovom námestí (tuším Vysoká 1). Prisadol som k jednej pani, na prvý pohľad bola staršia, sedela pred kanceláriami a tie mladšie si k nej chodili dať podpisovať rôzne papiere, takže to bola akási tímlíderka, aspoň tak som usúdil.Povedal som, čo potrebujem, povedal som aj nepochopiteľnú požiadavku. Dovolil som si chcieť DEBETNÚ embosovanú kartu (debetná MasterCard). Debetná je taká, ako sú napríklad lacné Mestro alebo Visa Electron, má však tie vypuklé čísielká a spôsob verifikácie finančných prostriedkov tam prebieha trochu inak. Pre mňa je podstatná kvôli tomu, že množstvo naplánovaných platieb, ktoré budem vykonávať hlavne do zahraničia sa jednoduchšie v dnešnej modernej dobe realizuje práve embosovanými kartami. Predsa by bolo neekonomické platiť napríklad USD 50,- do USA pomocou prevodu a len na poplatkoch prísť o možno ďalších USD 100,-. Debetnú som chcel preto, lebo tá je naviazaná na účet, kreditnú banky dávajú až po dlhšej dobe.

Čakal som odpoveď áno alebo nie. Ak mám odpovedať pravdivo, skôr som čakal áno, keďže je 21. storočie. Namiesto toho som dostal pozorne naštudovanú odpoveď, že to môžem až po pol (6 mesiacov) roku, lebo by som sa mohol dostať do problémov keďže ide o kartu s vyšším štandardom. V momente sa mi odkrvil mozog. Zvážil som totiž, že ženská si pri tejto povýšeneckej príhovorovej reči mohla uvedomiť, koľko mám súkromnú kreditnú kartu, aké mám tranzakcie na účte a že v živote som im nesplatil kreditku neskôr a vždy ju zaplatím jednorázovo celú (ak to nevidela, tak majú dobre nahovno systém lebo sa ma už vopred pýtala či u nich mám účet aký je to atď – inak povedané podľa mňa kvôli profilácii spôsobu komunikácie s klientom musela vidieť, čo som za klienta), preto to komunikáciou ako s 10 ročným deckom poserie.  Zjednodušene mi bolo povedané, že debetná MasterCard (zdôrazňujem nie kreditná) karta je niečo extra, niečo čo si musí človek na Slovensku vyžobrať, lebo predsa ja nemôžem chcieť, že banka sa bude snažiť si ma udržať. Podozrenie na podobnú hlúposť som mal už keď som si čítal informácie o kartách na ich stránke so svietiacou informáciou copyright 2005. Očakával som, že so to pravidlá ktoré platili vtedy naposledy. Ide totiž o podmienky, ktoré sú z 20. storočia, nie podmienky, ktoré sú v konkurenčom prostredí v roku 2008 akceptovateľné. Dobre, to ďalej už nerozoberám. Odhliadnuc od toho, že TB zliháva a už len žije z dojazdu jej niekdajších úspechov, viem si predstaviť, že by debetnú kartu vydali (aj keď nezohľadňujú históriu mňa ako fyzickej osoby aj keď som spoločník a konateľ) na základe depozitu v objeme mesačného limitu kreditnej karty. To by som akceptoval bez zaváhania, nakoniec aj Unicredit banka to tak robí a keby som si námatkovo prešiel iné banky, našiel by som určite množstvo podobných možností. Ďalšou nezmyselnou vecou je, že už študentov – ľudí bez príjmu lákajú na embosované karty. Predsa študentík je asi viac vážený v banke ako ja. Nakoniec, ja som už uvarený, študentíci nie. Spomínam si na rok 2002, keď tuším ČSOB dávala k študentskému účtu kreditnú VISA, aký je stav dnes som nesledoval. Ďalej som zvážil, že napríklad v USA nie je problém získať embosovanú debetnú kartu bez toho, aby som tam šiel. Je možné, že to tak aj urobím. Využijem niektorú zo spoločností na zabezpečovanie platieb. Síce mi dajú “len” virtuálnu, na úhradu pre zámorské spoločnosti mi postačovať bude.

Paničke v banke sa asi zdalo, že ma neodrovnala dostatočne, preto sa rozhodla pokračovať. K balíku služieb, ktorý som si zaplatil je tá najlacnejšia – Visa Electron karta (bez vypučených čísielok). Ani som nepredpokladal, že by som dostal otázku, či ju chcem, keďže je “v cene”.  Dostal som ju, spolu s ďalšou naučenou frázou o tom, že si ňou môžem vyberať peniaze z bankomatu alebo platiť. Vážne? Ja som to netušil. Reku je to malý kalendárik. Len moja slušná výchova mi nedovolila povedať jej, že nie, nech si ju nechá a používa ju na rovnanie čiar koksu pri fetovaní. To som už len kývol hlavou, otvorenie úst a povedanie áno by bola námaha, ktorú si banka nezaslúži.

Pri príležitosti návštevy banky som sa rozhodol, že si zmením podpisový vzor na súkromnom účte. Estráda firemného už bola uzavretá, panička mi vrátila občiansky. Odrazu reset, nič sa doteraz neudialo. “Na zmenu podpisového vzoru potrebujem občiansky preukaz”, dozvedel som sa. Super, ja som len teraz prišiel, posledných 20 minút ste si neodpísali asi milión krát tie istú údaje, ktoré vám istotne ešte svietia na monitore a máte ich aj na zmluve, ktorú máte pri klávesnici. Za tých 5 sekúnd, čo som povedal, že chcem zmeniť aj podpisový vzor som si stihol občiansky zfalšovať, zmeniť fotku aj osobné údaje. Na druhej strane akceptujem, že majú poctivo naučené určité pravidlá. Vypísal som ten ich divný papierik, kam som dal nový podpisový vzor. Prišla ďalšia podpásovka v podobe upozornenia, že nech používam nový podpisový vzor. Vážne? Ja som ho chcel zmeniť len z nudy, vôbec som nečakal, že ho budem musieť používať.

Zhrniem to do jednoduchého prirovnania. Predstavte si, že máte mercedes. Prídete do predajne, že si chcete kúpiť ešte jeden. Tam vám povedia, že vám predajú fabiu a o pol roka si môžte prísť po octaviu. Mercedes (kreditnú kartu) vám dajú, až keď budete mať fabiu s octaviou 2 roky. Toľko totiž majú s copyright 2005 a obsahom hodným roku 1995 napísané na stránke tatrabanka.sk. Jednoducho bez ohľadu na obrat, na kredity, ja neviem na čo ešte (konšteláciu hviezd) vám kreditnú kartu vydajú až ak vaša spoločnosť existuje dva roky. A okrem toho ak máte u nich účet minimálne pol roka. Ja viem, zatiaľ si TB vystačí s nekonkurenčnými praktikami ale ľudí s osobnými účtami tam už veľa nepoznám, ľudia s firemnými sa občas sťažujú na reklamácie, mňa tam degradovali včera na človeka, ktorý si svojou tuposťou a neznalosťou zaručene pravých postupov asi nezaslúži účet tam mať. A tak sa mi natíska otázka, či pôjdem v pondelok ešte do inej banky, ktorej účet neskôr použijem na daňovom úrade a účet v TB si pôjdem zrušiť. Bez ohľadu na náklady, ktoré mi tým vzniknú. Predsa za TB idú len najlepší. Ja nie som najlepší. Ja som niekoľká mocnina najlepšieho

Aby to nevyznelo zle, za pravidlá neobviňujem tú paničku. Obviňujem ju však z toho, že nezvažuje ako jednať s ľuďmi. Množstvo informácií sa totiž podáva inak jednému človeku a inak druhému.  Preto rovnako, ako sme ja a množstvo iných subjektov (právnických aj fyzických) ukradnutí najlepšej banke, mne bude ukradnutá najlepšia banka. Jednoduchá rovnica.

Dnes pracoval register do 12:00 a potom od 13:00. Ja som sa teda napriek silnému vetru, ktorý miestami až znemožňoval chôdzu (odmalička som také pocity vonku nemal) vybral po výsledok popoludní. Prišiel som tam okolo 14-tej hodiny. Ako minule som z vreciek povykladal veci, mal som však iný opasok, preto som dnes nepípal. Na podateľni, okolo ktorej som šiel bol rad ľudí, ja som mal minulý týždeň šťastie, lebo som vôbec nečakal. Prešiel som si budovou súdu – zaujímavé, že dnes som sa neponáhľal, tak mi celá budova pripadala menšia ako minule – sadol si na lavičku pred registrom, kde som čakal, kým prídem na rad. Bolo tam síce dosť ľudí, ale vydávanie ide ako na bežiacom páse, preto som možno čakal 5, možno trošku viac minút. Zistil som sa, v čo som dúfal – zapísali ma a tak som sa oficiálne stal mladým, dynamickým a popredným. Vzal som si potvrdenie o zápise a jeden výpis, podpísal som prevzatie a spokojne odišiel. Už ma čaká len založenie účtu (to je dosť podstatné kvôli ďalšiemu kroku) a registrácia na daňovom úrade. O tom, ako to prebieha tam ešte popíšem najbližšie, keď absolvujem aj túto časť.

Za to, že som to vybavil bez právnikov na prvý krát ďakujem mojim kamarátom z black limo (trochu reklamy si zaslúžia za ich pomoc), ktorí mi poskytli ich know how a nemusel som sa tak stať súčasťou strašidelných príbehov niekoľkých mojich známych a kamarátov, ktorým sa procesia zakladania spoločnosti s ručením obmedzeným tak “páčila”, že si ju opakovali ďalší krát.

Keďže dnes už na každú jednu živnosť vydávajú samostatný živnostenský list, viete si predstaviť, ako to vyzerá. Podpisujete prebratie každého listu 2x. Ja som tých 36 podpisov zvládol celkom ok, ale čo tie dámy, ktoré musia podpisovať vydávanie živností? Deň ako na bežiacom páse, každý príde, vyzdvihne, podpíše, odíde. Ony tam musia byť a podpisovať a podpisovať a podpisovať. Ale dosť už o živnostenskom.

Obchodný register  vyžaduje mať každú živnosť notárom overenú2x. To znamená, že mojich 18 živností som vzal k notárke, tá ich 2x prefotila, potom razítkovala a razítkovala a razítkovala a podpisovala a podpisovala a podpisovala…Na každý jeden papier dala okrúhle razítko, hranaté razítko, potom razítko v ktorom niečo preškrtovala – kopa textu, potom ešte razítko s dátumom a nakoniec svoj podpis. Mne by ruka odpadla. Klobúk dolu. Okrem toho mi overovala podpisy na vyhlásenie o splatení vkladu, prehlásenie o tom, že nie som jediným spoločníkom vo viac ako 5 spoločnostiach, potom ešte podpisový vzor. Všetko 2x, spolu to teda bolo tento krát 42 dokumentov. Z minula som mal zakladateľské listiny – ktoré potrebuje obchodný register tiež dva krát, to už sme na úrovni 44 dokumentov. K tomu sa pridá nájomná zmluva, výpis z katastra, ďalšie papiere súvisiace s legitímnosťou sídla a som na úrovni 49 dokumentov. K tomu ešte overiť samotný návrh na zápis do OR a je to 50 lajstier s úsmevom na tvári. A že vraj sme byrokratická krajina, sme? A samozrejme kolky na návrh v hodnote SKK 10 000,-

Prišiel som na súd, samozrejme som si zmýlil prokuratúru so súdom, tak som sa zbytočne prešiel, kde bol ten pípač kvôli zbraniam ako vo filmoch. Pozorne som sledoval chlapíka predo mnou, ako všetko odkladá na stolík a vykladá si z vrecka mobil. Ja, keďže som videl veľa zaručene realistických filmov, vytiahol som z vreciek aj kľúče a pár ďalších prkotín. Prejdem tou bránkou a pípíp. Vrátim sa, vyložím za hrsť harabúrd, vchádzam znova – pípíp. Kukám ako puk, policajtka sa ma mierne sarkasticky pýta, či nemám pri sebe nejaký nožíček alebo niečo podobné. Mne napadlo ako vo filmoch, že to možno bude opasok. Vravím, že to môže byť opasok. Ona si ho obzrela a že ok. Spokojne sa vyberiem na obchodný register, posadím sa do radu, rad sa hýbe celkom rýchlo. Neviem, prečo mi všetci hovorili že tam budem hodinu. Po približne 15 minútach prichádzam na rad a zisťujem, že čakám v rade na výdaj. Cítiac sa trápne vzhľadom na pohľady ľudí, ktorí čakali za mnou sa vyberám hľadať podateľňu. Plný vzrušenia zabúdam, že som prišiel s neovereným návrhom na zápis do or a bez kolkov, tak sa opäť vyberám preč, kupujem kolky a idem hľadať notára. Našťastie je rovno oproti justičnému palácu, overujem, vraciam sa naspäť a po prilepení kolkov odovzdávam návrh so všetkými 49 prílohami. Dostávam papierik o tom, že som všetko odovzdal a mám ďalších 6 pracovných dní čakania pred sebou. Ešte sa môže stať, že sa im nebude niečo páčiť napr v zakladateľskej listine a vrátia ma naspäť, takže ako správny seriál, tento končí tiež veľkým napätím

Po znechutení, ktoré som prezentoval v niektorých predošlých príspevkoch som sa rozhodol, že sa sám stanem popredným, mladým, dynamickým a najnovším. V januári som prestal chodiť po pohovoroch a chvíľu som rozmýšľal. Rozhodol som sa založiť si spoločnosť s ručením obmedzeným a zaoberať sa vecami na svoje tričko. Po príprave nejakých vecí, plánovaní a zvažovaní reálnosti a opodstatnenosti môjho zámeru som začal pobehovať po úradoch. Zatiaľ som približne v polovici. Podarilo sa mi dostať po ohlásenie živností.

Najskôr som zvažoval, čo urobím so sídlom, to sa mi podarilo vybaviť. Bola to viac-menej najjednoduchšia vec z doteraz vykonaných úkonov. Potom prišlo sondovanie zmien ohľadom ohlasovania živností (menilo sa nejako koncom roku 2007 ak sa nemýlim), spísanie živností podľa nového predpisu a konzultácia na živnostenskom úrade. Až na jednu živnosť som to mal ok, preto som si doma pripravil zakladateľskú listinu a vyplnil formulár pre ohlásenie živností. Keďže som potom urobil ešte jednu zmenu, bol som dnes ráno konzultovať znova (toto je dôležité info, pamätajte si). Ešte predtým, včera som si skočil na register trestov po výpis. Viem, že veci “uľahčovali” a tak sa dá dať žiadosť o výpis priamo v novom formulári na živnostenskom úrade. Myslel som si, že keď si to obehnem sám, tak to urýchlim, predsa len, živnostenský úrad je od registra vzdialený celkom dosť a register trestov mám ja od baráku 6 minút MHD. Pri už spomenutej dnešnej konzultácii som sa preventívne spýtal, či môžem ako prílohu priložiť výpis. Nemohol som, to ma celkom prekvapilo. Takto mám svoj vlastný výpis z registra trestov, ktorý si môžem doma zavesiť na stenu. Na uľahčenie mi nedali možnosť voľby medzi 2 spôsobmi ale uľahčili mi to zmenou pôvodnej na inú. Po zmene zoznamu živností som mal opäť jeden problém. Pôvodne bolo možné definovať pojem “sprostredkovateľská činnosť v oblasti služieb v rozsahu voľnej živnosti”. Toto sa niekomu nepozdávalo a preto to zmenili do jednoznačnej podoby, takže musíte mať napríklad sprostredkovateľská činnosť v oblasti reklamných a marketingových služieb. Na druhej strane všetko, čo sa týka počítačov zhrnuli do pojmov počítačové služby a služby súvisiace s počítačovým spracovaním údajov. Ďalšou zaujímavosťou je aj to, že pôvodne široký pojem sprostredkovateľská činnosť v oblasti obchodu ponechali. Na jednej strane obmedzeniu služieb rozumiem, pretože to dávalo viac priestoru rôznym špekulantom a väčšina živnostníkov aj tak nepotrebuje toho toľko, myslím si však, že obchodné spoločnosti to limituje. Poviete si, že je to preto, lebo ponovom sa neplatí paušál a žiadosť SKK 1000,- ale za každú živnosť SKK 100,- samostatne, takže čím viac služieb chcete sprostredkovať, tým viac si zaplatíte. Neviem, či je to až taká pravda. Ja som si totiž dal sprostredkovanie služieb, ktoré súvisia s mojim zameraním – spomenuté počítačové služby, počítačové spracovanie údajov a pridal som aj marketingové a reklamné služby a pani pri prijímaní žiadosti sa to veľmi nepáčilo. Ale to som predbehol. Vrátim sa k upravovaniu zakladateľskej listiny a formulára na ohlasovanie živností. Pre živnostenský úrad aj obchodný register potrebujem spolu 3 notárom overené zakladateľské listiny – podpísané pred ním, preto som sa vybral do mesta hľadať notára. Zabudol som však, kde sídli a nevedel som nájsť, pomocou telefónu som si zistil kde sídli notárka a šiel tam. Bolo približne 11:10 a ja som sa už raz otočil doma, živnostenský úrad mal mať pauzu o 12:00. V zhone som prišiel k notárke, bola tam staršia pani ktorá sa pravdepodobne snažila flirtovať alebo ja neviem čo. Odhadujem že bola 2x tak mladá ako ja (ženy nestarnú ale mladnú). Telefonovala a niečo si zapisovala do počítača a odrazu bolo 11:25, ja som už značne zostával nervózny, nakoniec s kľudom a povzdychnutím si ako sa jej nič nechce mi papieriky zošnurovala, pozastavila sa pri strašnom podpise, ktorý mám (toto budem preberať nabudúce) a všetky 4 originály (3 plus jedna, ktorú si nechám) mi orazítkovala. Vybral som sa teda naspäť na živnostenský úrad. To už som ledva chodil, pretože po pár týždňoch nosenia pohodlných tenisiek namiesto topánok som mal na prstoch pľuzgiere veľké ako igelitové tašky. Spokojne som dorazil na úrad, jedným okom pozrel koľko je v rade ľudí a spokojne prišiel k okienku, kde predávajú kolky. O úsmev ma obrala pani, ktorá mi povedala, že v takej hodnote ako potrebujem už nemá. Fú, čo teraz. Nezaplo mi, kde je najbližšia pošta ale našťastie mi pripomenula že hlavná pošta, tak som sa tam vybral. Kto vie, kde je Staromestská ulica a hlavná pošta v Bratislave, tak si vie predstaviť ako som sa s pľuzgiermi trepal na poštu a naspäť tak, aby som to stihol za pár minút. Na pošte som spokojne kúpil kolky a rýchlo naspäť. To už som sa pomaly plazil a bol spotený ako prasa na grile. Tretí krát som dnes vošiel na živnostenský úrad a po možno minúte sa dostal na rad. Ako sa hovorí, do tretice všetko dobré. Vytiahol som moje pakšamenty a pani začala kontrolovať moje živnosti. Ako som vyslovil skôr predpoklad, že je pre nich lepšie keď má človek čím viac živností, tak to nie je pravda. Krútila hlavou nad tým, prečo mám tak veľa sprostredkovateľských služieb (3). To mi stislo riť, že celá snaha bola márna, našťastie nebola. Žiadosť mi prijala a ja som sa vybral domov. Spotený, krívajúci ale spokojný ako to na úradoch šlo hladko. Čakali ste nejaké nadávky? Zatiaľ som na ne nemal dôvod. Teraz si týždeň počkám na vydanie/nevydanie živnostenských listov a potom popíšem zvyšok.

To, ako sa zo mňa stáva mladý, dynamický, najnovší a popredný sledujte už o približne 1.5 týždňa

Prišli sme tam ešte pred začiatkom a už pri vchode nás prekvapili hodnotou vstupného. Po informáciách na internete že vstupné “nestojí za reč” som očakával 50 korún približne. Veľkosť areálu by tej sume aj zodpovedala. Ale vypýtali si rovno 100 korún na osobu. V obecenstve okrem účinkujúcich a ich blízkych bolo vrátane mňa s kamošom možno 10 ľudí. Mne to celkom vyhovovalo, mám radšej nemasové akcie. Pred začiatkom sa zvukár trápil, neskôr bolo jasné že to bolo prvotné zlé znamenie. Bez rešpektu a ospravedlnenia by som mu za jeho výkony zlámal ruky. Neviem si predstaviť ako stresoval svojou nekompetentnosťou účinkujúcich. Dôležité pre neho bolo preparkovať dodávku, na ktorej prišiel s nápisom “Smerom k ľuďom” a príznačným logom tesne k pódiu, veď reklama je dôležitá. Prízemné politikárčenie. Navyše keď jeho výkony boli porovnateľné s výkonmi jeho vládnúceho “šéfinka” (ak nechcem napísať že bol babrák). Kapely si úctyhodne hrali v tej horúčave a odolávali aj spomínaným problémom so zvukom. Tu bolo všetko v poriadku. Udivovalo ma, načo tam niektorí ľudia prišli. Väčšina súťažiacich si tam bola svoje len odkrútiť a vôbec ich nezaujímala ich konkurencia. Nesúťažiacich prevažne zaujímalo všetko iné len nie účinkujúci. V občerstvovacom stánku sme si dali guláš, ten bol skutočne dobrý. Stál síce 60 korún (v podobnom množstve a hustote si zvyknem vo vývarovniach dávať za 40) ale budiš. Po súťaži mal byť country bál. Pospolitý ľud plný odborníkov na hudbu sa tým pádom začal hrnúť na akciu až ku koncu súťažnej časti. Bol som značne znechutený z vysoko odborných hodnotení jednotlivých súťažiacich a z ich neschopnosti elementárne rozlišovať medzi textovaním a hudobnou kompozíciou. Konkrétne posledná vystupujúca kapela mala jednu pesničku, kde vzali pôvodný text a dorobili si hudbu. Je to úplne v poriadku, navyše keď ide o hudobnú súťaž. Žiaľ, text bol pre hlbokoprofesionálnych odborníkov v dave známy a tak sa začali vyjadrovať veľmi negatívne na adresu hudobníkov (“nemajú gule” – na tému vydávať cudziu vec za svoju atď). Za mnou si ku koncu sadla banda buranov. Bez rešpektu ich tak nazvem. Mala to byť kapela účinkujúca na už spomínanom bále. Mali by sa naučiť správať slušne a nepokladať sa za pupky sveta len preto, že tam boli účinkovať nesúťažne. Sebareflexia je asi podpultový artikel.

Výsledky súťaže boli pre mňa aj môjho kamoša, možno aj pre viacerých prekvapujúce. Podobne ako politikárčenie zvukára boli pravdepodobne aj výsledky porty samotnej politické. Netvrdím, kvalita súťažiacich bola veľmi dobrá, porota žiaľ prihliadala skôr na striktnosť hudobného žánru ako na celkový dojem.

Zhrniem to. Z vystúpení som mal veľmi dobrý dojem, aj z hosťa na záver (nemyslím tým bálovú kapelu). Zlý dojem (aby bola zachovaná rovnosť) som mal z toho ostatného. Nerozumiem prečo tam stál automobil politickej strany, nerozumiem nadsadenému vstupnému, nerozumiem s akým úmyslom tam väčšina ľudí prišla. Nemalo to nič z atmosféry podujatí s rovnakou tematikou. Čiastočne k tomu mohlo prispieť aj extrémne počasie, nemyslím si to však.

Došiel som ešte s jedným kolegom za ostatnými, ktorí tam jedli. Keďže nebolo pri stole miesto, spýtal som sa pri vedľajšom stole, či si môžem vziať stoličku. Osádka povedala že bez všetkého, tak som si ju vzal a položil. Následne naším rozhovorom naštartovaný veľký bohém “brňák” po mne vyštartoval v zmysle, ako som si dovolil vziať stoličku od vedľajšieho stola, pri ktorom majú rezerváciu (ktorú tam nemali, jedine ak by bola imaginárna a neviditeľná pre slovákov). Okrem toho sám zo seba vypľul, že je tam tá imaginárna rezervácia o pol hodinu neskôr, ako som si ja stoličku vzal. Chystal som sa postaviť a vysvetliť jeho veličenstvu, ja, opovážlivá poddaná bedač zo slovenska princípy trhovej ekonomiky a odmeňovania zamestnancov verejných zariadení (predpokladám že ako všade totiž zarábajú podľa obratu zariadenia) ale zastavili ma kolegovia. Tak som si povedal ok, nebudem to riešiť. Následne jeho veličenstvo prišlo k nášmu stolu a s výnimkou mňa sa spýtalo čo si páni dajú. Každý si niečo dal, ja som mu nevravel nič. Prišiel ešte jeden krát, spýtať sa ma čo chcem, tam ma tiež zastavili kolegovia pred prednáškou o tom, že vďaka jeho nevychovanosti si nedám nič a tým pádom nič nezarobí. Ale aj to som odignoroval. On sa urazene zatváril a odišiel. Po chvíli, keďže niektorí kolegovia tam sedeli dlhšie a už dojedli sme si povedali že ideme preč. V tom sme chceli platiť. Jeden prišiel s trúfalosťou platiť kreditnou kartou. Chlapík si ju vzal, chvíľu stál pri pokladni a potom sa vrátil, že minimálna platba je 300 českých korún. Inak len v hotovosti. Ostatní povedali dobre, všetci to zaplatili jednou kartou. A tak jeho veličenstvo spôsobilo, že do toho podniku nepôjde pravdepodobne už nikto z našej českej neďaleko sídliacej pobočky, nepôjde tam nikto z nás, čo sme tam boli a svojmu zamestnávateľovi a tým aj sebe uškodil. Doteraz som bol zvyknutý, že v českej republike je už personál verejných zariadení poučený o tom, čo je to slušnosť. Bol som naučený, že keď poviem prosím pri podávaní peňazí, odpovedia ďakujem, že keď poviem prosím si, odpovedia nech sa páči. Evidentne nie. Veď som len nejaký plebs zo slovenska. Čo už na tom, že som šiel na obed, ktorý si on, veľký pán, pravdepodobne ani nemôže dovoliť. Posledný kolega, ktorý odchádzal mu ironicky povedal “prepáčte nám prosím, že sme si vás dovolili obťažovať pri vašej práci” a jemu to ani nezaplo. Nedostal prepitné, nezdržali sme sa, menej sme minuli. Ale predĺžil si penis. Osobne nemám rád, keď si niekto nedokáže vážiť peniaze a ľudí, ktorí mu peniaze dávajú. Ale je to jeho problém. Len sa čudujem, že v dnešnej dobe keď v gastronómii existuje taká silná konkurencia sa niečo podobné môže stať. Je to pravdepodobne ľuďmi, ktorí sú spokojní so všetkým, čo dostanú, nereptajú, nesťažujú sa, neoponujú. Nakoniec, ja som tiež neoponoval. Na požiadanie kolegov. Ale aspoň som nezaplatil za nekvalitné služby a tento článok si ako referenciu určite nájde aj ujo google