Pred približne 3 mesiacmi som sa presťahoval. Zhodou okolností na také miesto, z ktorého terasy vidím ambasádu ČĽR a aj hotel Bôrik, kde bývajú ubytované všetky zahraničné hlavy štátov a podobne pre vládu významné návštevy. Za ten čas, čo tu bývam som už zaznamenal 3 zhromaždenia pred čínskou ambasádou. Jedno bolo veliké, šiel nejaký pochod zrejme až z mesta a potom tu rozprávali do ampliónu a vyhrávala im muzika. To najmenšie bolo v daždi, úplne tiché. Na plot oproti ambasáde umiestnili malý transparent a mlčky stáli v daždi. Neštekol po nich ani pes. No napriek tomu sem prišli a boli tu. Budem predpokladať, že len kvôli nevedomosti o týchto protestoch môže niekto tvrdiť, že nešlo pred prezidentským palácom o poukazovanie na svoje ciele ale iba o tupú provokáciu bez hlbšieho zmyslu. Boli to tí istí ľudia, čo boli vtedy tu. Koho potom provokovali a na úkor koho sa zviditeľňovali tu? Ak niekto o ostatných zhromaždeniach vedel a napriek tomu tvrdí to, čo tvrdí, je to prinajmenšom ignorant. Alebo možno závidí, že nejakí predstavitelia tých zhromaždencov sa dostali do médií. A prečo nie? Chce im to právo uprieť? To niečím nezaváňa. Presne tak, nezaváňa, smrdí.

Druhá strana aktérov bola zložená z čínskych zhromaždených. Vo štvrtok ráno tu v okolí bolo policajtov toľko, že to bolo až zbytočné. Keďže bolo 30 stupňov, tak sa snažili postávať v tieni a určite boli nadšení z toho, že stoja pol dňa zbytočne pri nejakých zátarasách, ktoré tam nemali zmysel, lebo keď čínsky prezident nechodil, zátarasy boli otvorené a keď šiel, tak stačilo aby sa postavil policajt s červenou halapartničkou a auto zastavil (zátarasy proforma, vážiace pár kíl s veľmi úzkou základňou). Okrem toho sa po oboch stranách širokej cesty pri ambasáde smerujúcej k Bôriku vytvorili dva rady Číňanov s červenými šiltovkami. Všetci boli v zvláštnej eufórii. Občas keď som vykukol, tak si tam mávali vlajkami, všetci boli veľmi naradostení. Občas, keď prechádzalo civilné auto, tak zátarasu odsunuli a celý tento dav začal doslova šaliet. Presne to sa stalo aj keď som okolo nich musel prejst na mojej ceste do mesta. Akoby mali na očiach nejaké tienítka, niekoľkí mi vošli pod nohy. Niektorí tým že hala-bala tam pobehovali ako zmyslov zbavení do mňa drgli. Bolo to zaujímavé, preto sa nečudujem že tak krvopotne bránili na Hodžovom námestí neskôr svoju hlavu republiky. Miestami pomedzi nich chodili oblekoví Číňania, ktorých všetci označujú za agentov nejakej čínskej štátnej zložky. Ja si to myslím tiež. Neboli to bežní organizátori. Nesprávali sa ani ako nadšenci, ani ako bežní organizátori z nejakého zväzu. Neustále kontrolovali priestor, keď som na niektorého z nich upriamil pohľad, tak sa postavil obďaleč a potom ma pozoroval. Niektorí sa zase rýchlo presunuli inam. Ich činnosť priamo pri incidente na Hodžovom námestí môžem posudzovať len z videí a fotiek. Bolo ich celkom dosť a bolo zaujímavé, že aj tam sa extrémne kontrolovali a na rozdiel od zhromaždených Číňanov s červenými šiltovkami si zachovávali chladnú hlavu a stále kontrolovali priestor. Následne sa vždy vzdialili o niekoľko metrov od už vyvolanej šarvátky. Grandiózni organizátori, určite si to museli trénovať dlho. Ale objektívnosť mi chýba, lebo som tam fyzicky nebol. Sedel som v krčme a pil pivo. Áno vo štvrtok popoludní.

Neprináleží mi hodnotiť ani ČĽR. Čerpal by som len z tých istých zdrojov, z ktorých čerpajú všetci ostatní. Zaráža ma však postoj našich hlaváčov. Vlastne sa nič nestalo. Keď biela, tak aj čierna, čítal som, že vraj zatkli aj 4 Číňanov nie len 5 Slovákov (veta bola konštruovaná akoby to mal byť argument na podporu objektívnosti). Lenže nič ďalšie. Môže to znamenať, že médiá tým štyrom nevenujú pozornosť, že nič od policajtov nevyplávalo von alebo to môže znamenať, že to nie je pravda. Rovnako by ma zaujímalo, čo sa stalo ďalej s tou čínskou aktivistkou, ktorá porátala schody do podchodu dotykovou metódou pomocou svojej hlavy. Jej sa tiež nikto viac nevenuje. Ukázali krv vo štvrtok a to je všetko. Na druhej strane je jeden slovák, ktorý tvrdí že mu tiež tiekla krv, že mal modriny, pomliaždeniny. To len každý spomína, ale tiež som to nevidel.

Zo všetkého môžem usúdiť, že naše orgány sú tie najspravodlivejšie a všetko zvládli na jednotku. Ďalej je množstvo ľudí presvedčených, že naši zhromaždenci napriek ich nízkemu veku sú tvrdí kalkulanti a z celej udalosti sa snažili vytĺcť bližšie nedefinovateľný vraj politický kapitál, že médiá sa na jednej strane tvária ako podporovatelia slobody, lenže neskúmajú jej podstatu. Ukážu bitku, ukážu krv. A koľko pútavých príbehov mohli reportéri získať napríklad aj od tej čínskej aktivistky. Tým možno aj pár z ľudí, ktorí by sa snažili hľadať vo štvrtkových udalostiach pravdu znechutia a tak si zostanú verní svojmu čierno-bielemu, respektíve červeno-modrému svetu, ktorý nastavuje kritériá objektivity a pravdy. Víťazmi sú len účastníci rokovaní. A o týždeň bude asi po paráde.

21. marca 2009 sa na Slovensku uskutočnia prezidentské voľby. Oficiálna kampaň sa začala 6. marca 2009. Keďže máme moderných, sociálnych a isto aj popredných kandidátov, každý z nich si okrem všemožných iných propagačných prostriedkov nechal zhotoviť stránku, aby sa ňou priblížil obyčajnému občanovi. I keď lepšie by bolo napísať, nejaký na slovo vzatý marketingový mág pre každého z nich zabezpečil zhotovenie stránky. Obsah majú všetci štandardný, usmiate pózy, fotky s ľudom, pripravované akcie a plány na odstránenie hladomoru a dosiahnutie svetového mieru. Osobne by som sa štandardným spôsobom k ich stránkam ani nedostal. Som nezodpovedný občan, ktorý sa na voľbách NEexekutívnej funkcie nezúčastňuje. Navyše sa nezúčastňujem ani na voľbách do exekutívy. Ale o tom možno niekedy inokedy.

Ako som sa teda k ich stránkam dostal? Vďaka tomu, že sa stali krmivom pre médiá. Už včera sa objavila informácia o tom, že nejaký zlý hacker pozmenil obsah stránky Zuzany Martinákovej. Zlý zlý najhorší hacker pridal tlačovú správu o ukončení kampane tejto kandidátky. Ale drzosť zlých zlých najhorších nemá medze, preto sa dnes obeťou stal aj Ivan Gašparovič, ktorému upravili informácie o dôvodoch jeho kandidatúry a pridali nasledujúci text: “Toto všetko mi do hlavy natlačil ujo Fico, ale nemám to nikomu hovoriť. Popravde, ja mu moc neverím, že to robí pre moje dobro. Ale zase s prezidentským platom som celkom spokojný a preto som si povedal, prečo by som sa mu nepodvolil. Na dôchodok sa mi ešte ísť nechce”. To všetko vie zrejme aj väčšina čitateľov roxorie. Ale neskôr ma zaujali stanoviská týchto kandidátov. Ich formuláciu si dovolím pripísať modernej kinematografickej tvorbe západného sveta. Zuzana Martináková sa rozhodla analyzovať, až vyanalyzovala, že pridanie obsahu na jej stránku má na svedomí konkurencia. Konkurencia chce podľa nej zneistiť voličov. Tu sa mi natíska otázka. Kto tých voličov tak podceňuje? Kandidátka alebo ten tajomný fantóm z nepriateľského tábora? Lebo 11 dní pred voľbami očakávať, že si nikto tú chybu na stránke nevšimne a že všetci jej voliči zúfalo začnú podporovať niekoho iného je minimálne pritiahnuté za vlasy. To je prvý pohľad. Druhý pohľad je, že na základe nejakých prieskumov alebo analýz renomovaných agentúr vedia, že voliči majú tendenciu uveriť práve obviňovaniu škaredej zlej konkurencie. Veď protikandidátov je dosť, preto to nikto nebude rozpitvávať. Oba prípady ale počítajú s tým, že voliči balansujú na hranici svojprávnosti a teda by sa malo prehodnotiť, či skutočne môžu voliť.

Druhý kandidát a predpokladám že hlavne ľudia v jeho okolí tiež venovali čas zamysleniu. U Ivana Gašparoviča dospeli k záveru, že je to dôkaz o špinavosti kampane. Ďalším z ukazovateľov je, že nejaké organizované skupiny mu ničia billboardy. To sú ale papľuhovia. Takéto veci robiť. Určite to budú tie isté organizované skupiny, ktoré mimo kampane zvyknú ničiť akékoľvek iné billboardy, dokresľovať všetkým fúzy, písať tam háky-báky alebo ich strhávať. Sú spoločensky nebezpeční, preto ich musíme pomenovať. Ukážme na nich prstom. Výrastkovia zlí! Takto krátkozrako sa nechať zneužiť na nečisté praktiky predvolebných kampaní. Podľa mňa by si mali vstúpiť do svedomia a chodiť ničiť billboardy s aspoň o pol stupňa nižším promile, aby sa dokázali vyhnúť prezidentským billboardom.

Dnes podali obe strany trestné oznámenie. Aj keď by zrejme malo človeku prísť na um, že dôvod je čisto spoločenský – potrestať subjekt na okraji našej spoločnosti, prípadne tým zdôrazniť význam svojich tvrdení o špinavosti kampane, skôr by som si myslel, že je to úplne obyčajná ľudská nátura. Keď oni, tak aj my. Veď každý bod sa počíta.

Nebudem hodnotiť, či za tým skutočne môže byť konkurencia alebo to bude výstrelok nejakých ľudí, ktorí podobné výstrelky realizujú na desiatkach iných stránok vždy, keď na to nájdu príležitosť. Len sa mi vidí, že celej kampani týchto dvoch kandidátov chýba kultúra. Za každú cenu všetko vziať ako vstup pre vytĺkanie kapitálu, to je už aj na politiku priveľa. V konečnom dôsledku môžu byť všetci spokojní. Médiá majú svoju senzáciu hneď dvojmo, keď okrem čítanosti vďaka kampani budú všetci teraz čítať o zlých hackeroch, lebo od čias útokov na niektoré slovenské médiá u nás bolo relatívne ticho, voliči si môžu spokojne ponadávať na zlý svet a utvrdiť sa tak vo svojom presvedčení, že si zvolili toho správneho, keď je tŕňom v oku niekomu zlému a ja som si našiel tému pre príspevok na roxoriu.

Fanúšikovia dostali po papuli. Aj jedni aj druhí. To je fakt zachytený aj na videozáznamoch. V prvej línii sa vynárajú zatiaľ národnostne nepodfarbené údaje o tom, že bol zásah neprimeraný. Že si to za výtržníkov odniesli slušní fanúšikovia, ktorí chceli iba nevinne povzbudzovať. To je tiež možné. Ale keď by som ja aj bol fanúšik futbalu a náhodou aj niektorého z klubov, ktoré cez víkend hrali v Dunajskej Strede, tak by som tam nešiel. Očakával by som tam totiž už prirodzene masaker. Rovnako ako bývajú masakre na podobných podujatiach kdekoľvek inde. Naopak, ak by som vyhľadával práve masakre, tak by som šiel na tento zápas. Z predstavy, že obľubujem, ako sa mi v ústach lámu zuby od kopancov aktuálnych nepriateľov ma mrazí. Bŕŕ.

Ďalej som zachytil, ako sa zorganizovali pred Slovenskou ambasádou v Budapešti nejakí ľudia, ktorí tam proti tomuto zákroku protestovali. Na prvý pohľad je všetko v poriadku, možno sa im zdal zásah neadekvátny. Potom som si ale začal vyhľadávať na maďarských stránkach. Obmedzil som sa len an tie, ktoré boli v anglickom jazyku, lebo maďarskému nerozumiem. Prečítal som si niekoľko výkladov danej situácie. Niektoré sa približovali výkladom našich médií, niektoré menej, niektoré vôbec. V extrémoch som sa dočítal, že sa spojili pravicoví extrémisti Čiech, Poľska a Slovenska proti fanúšikom z Maďarska. To bola konečne novinka vyčnievajúca zo šedého zhluku ostatných informácií. Ešte viac vyčnievajúca bola skutočnosť, že vraj PZSR zaútočil na Maďarských fanúšikov. Potom neviem načo tam prišla slovanská extrémistická koalícia podľa tých médií, keď “špinavú prácu” podľa nich urobil PZSR. A najvyčnievajúcejšie znel nejaký komentár nejakého užívateľa, ktorý napísal, že včerajšie protesty pred Slovenskou ambasádou v Budapešti neboli protestami ale pietnou akciou za mŕtveho nebožiaka fanúšika z Maďarska, ktorého zabil policajt. Keby som to všetko spísal, tak dospejem k tomu, že polícia zasahovala na oboch stranách a aj zatknutí, aj zranení boli na oboch stranách. Počty boli rôzne ale na tom nezáleží.

Opäť sa vrátim k médiám. Na základe videozáznamov sa nedá vyvrátiť, že došlo k ťažkému zraneniu, keďže jedného zraneného odvážal vrtuľník. Vyberiem si niektoré z údajov prečítaných na rôznych stránkach a dostávam príbeh. Zaujímavé je, že mŕtvych u nás prevážame vrtuľníkmi záchrannej služby. To som nevedel. Rovnako je zaujímavé, že davy neorganizovane sa tlačiacich ľudí nazývame policajt a občana SR maďarskej národnosti preoperujeme v tom zhone na fanúšika z Maďarska. Zarážajúce na celom bolo, že daný komentujúci ani nevedel, o koho išlo. Stačilo mu, že nejaký slovenský policajt zabil maďarského fanúšika. Podobne asi tomu nebožiakovi nezáleží na tom, že niekto za neho organizoval pietnu akciu. Ak je pri vedomí, tak pravdepodobne myslí len na to, čo sa mu stalo a na to, či to prekoná.

Sporom SR vs. Hu sa nezaoberám. Ako som v úvode napísal, pokladám to za žabomyšie vojny. Pritom nevidím rozdiel medzi spôsobom “výstrelov” predstaviteľov SNS alebo maďarských subjektov. Rozdiel vidím len v tom, že u nás sa podobné protesty nedajú verejne organizovať, lebo sú postavené mimo zákon. Vyzývať občanov ako to hnutie 64 žúp ku krvavej pomste by u nás nikto nemohol (neberiem do úvahy, čo si môžu dovoliť politici). Ale to je legislatívny problém. Skôr je zaujímavé, prečo je to živené. U nás tiež bežne vyplávajú s maďarskou problematikou, keď sa rieši nejaký závažný problém vo verejnom sektore. Maďarská ekonomika zažíva nepekné časy. A možno je pre politikov prijateľnejšie, keď si pospolitý ľud nájde nepriateľa niekde inde, ako u seba doma. Nevyčítam to ako zámer, lebo je to prirodzené.

Obávam sa však dôsledkov na najnižšej úrovni. Spomínaným extrémistom nezáleží na tom, či ich niekto poštve pomocou vulgarizmov alebo navonok neutrálnymi defenzívnymi obhajobami svojho konania. Nie sú schopní to posudzovať. Možno na výnimky, ktoré tieto davy riadia. A tak im stačí ponúknuť nepriateľa. Stačí ponúknuť im ho v akejkoľvek podobe. Kam to povedie? Že slovenské auto v Maďarsku niekto podpáli alebo že maďarské auto na Slovensku niekto podpáli? Prípadne že nejaký “južnoseverný cudzinec – rozumej aj aj” dostane v tej druhej krajine na hubu? Lebo sa treba mstiť?

Verím, že bežným ľuďom to je ukradnuté celé. Nenávidieť len tak, lebo je to “in” je nesprávne a ľudia sú vychovávaní k tomu, aby to tak vnímali. Rôzne reči vznikajú pri pive, keď už málo ľudí chodí zbierať hríby alebo na ryby, tak sa nemôžu vystatovať svojimi úspechmi v tejto oblasti. A tak sa pasujú, kto vie lepšie nenávidieť. Tí sú aspoň neškodní. Nebezpeční sú ľudia, ktorí nemajú vštepené, že nenávidieť bez príčiny je veľmi zlé. A to sú tí, ktorí sa obhadzovali na zápase, ktorí si navzájom pália vlajky, ktorí od nadávok a slovných postrkovačiek prechádzajú ku konkretizácii hrozieb. Mysliac si, že to majú v rukách sa stávajú len lacnou armádou, jednoduchým nástrojom.

Znenie novely nájdete tu. Zakazujú sa všetky formy telesných trestov na dieťati a iných hrubých alebo ponižujúcich foriem zaobchádzania a trestania dieťaťa, ktoré mu spôsobujú alebo môžu spôsobiť fyzickú či psychickú újmu.

Z toho vyplýva, že nie len facka je protizákonná. Protizákonné bude aj dotlačenie dieťaťa do kúta kľačať (pokiaľ by sa šťastlivcovi podarilo k tomu dieťa primäť bez niekoľkých porušení toho istého zákona), lebo je to ponižujúce. Keďže psychickú újmu môže spôsobiť aj krik, ktorým by sa rodič snažil dieťa potrestať, v podstate je mu zakázaný aj ten. Keďže je tam definované to pekné slovíčko môžu. Každý psychológ povie, že krik je hrubou formou zaobchádzania a môže spôsobiť újmu.

Obhajcovia tohto zákona rozprávajú, že dieťa je možné vychovať bez akýchkoľvek trestov. Neviem či majú slabú pamäť alebo sa nenarodili – jednoducho sa z ničoho ocitli dospelí ale pravda by to bola len v prípade, že by bolo dieťa absolúdne izolované nie len od dnešnej metly detí – médií ale aj od okolia. Dieťa nedokáže rozlišovať samo medzi dobrom a zlom. Vhodným, nevhodným. Dieťa rado kopíruje, napodobňuje. Ja som bol vychovávaný slušne, s výnimkou mojej starkej, ktorá keď som meškal zo školy mi šla naproti s pracherom som nebol ani extra bitý. Slušne som sa zdravil ľuďom, neodvrával som, atď. Ale už v škôlke som sa stretával s deťmi, ktoré boli menej poslušné, boli “odvážne”, lebo si dovolili papuľovať, robiť zle. Keďže som bol dieťa, tak som neposudzoval či je to dobré alebo zlé, jednoducho som sa často nechal ovplyvniť a potom som ich napodobňovať. A keď mi bolo také správanie zakázané, tak som nedokázal pochopiť prečo, tak som to stále skúšal a vymýšľal ako ten zákaz obísť. Spomeniem si aj na jeden príklad nesúvisiaci s odkukávaním ale s bežnou detskou zvedavosťou. Veď predsa vysvetlenie, že strkanie klincov do elektrickej zástrčky je nebezpečné a môže mi ublížiť bolo nezrozumiteľné (ako si decko dokáže predstaviť nejaký prúd, ktorý ho zabije keď nič nevidí?). A tak som dostal. Potom, do doby, kým som bol schopný porozumieť nebezpečenstvu strkania klincov do zástrčky som to nerobil, lebo som rozumel tomu, že budem kľačať na malom drievku, ktoré ako sviňa tlačilo do kolien a bude ma bolieť riť.

Na druhom stupni základnej školy sme už všetci vystrkovali rožky, lebo sme sa už cítili svetaznalí a veľkí. Boli sme pomaly dospelí. A tak sme občas mali pocit, že na hodinách nemusíme dávať pozor alebo sa môžme nejako inak zabávať. Mali sme niekoľko učiteľov ešte zo starej školy. Tí sa neštítili nám šľahnúť tak, že nás to bolelo aj 10 minút. Potom sa stalo, že ten dejepis, ktorý ma nezaujímal som si odpočúval a nakoniec som si ho pamätal z hodiny a dostával jednotky.

Hanba a poníženie? Často účinnejšie ako telesný trest. Navyše, oveľa viac ako môže byť pre dieťa ponižujúci nejaký zákaz alebo iný trest (už dva krát spomenúte kľačanie v kúte), je poníženie zo strany rovesníkov. Ponižovanie od spolužiakov alebo iných detí. To zanecháva oveľa väčšie stopy ako vedomie, že nemôžem rodičom skákať po hlave. Ako malé dieťa, možno 4-5 ročné som mal také červené nohavice. Kúpila mi ich teta na liečení v Piešťanoch. Mal som ich veľmi rád. Boli sme u rodiny v Nitre, ako slušne vychovaný som sa šiel skamarátiť s deťmi, ktoré sa tam hrali na preliezačke v parku. Najskôr do mňa hodili kelímok od termixu, ktorý mi urobil fľaky na tých mojich milovaných nohaviciach a potom hádzali kamene a išli ma biť. Na to ma ani tá najpozitívnejšia výchova nepripravila. Ďalej si nepamätám čo bolo, stačí mi to, že si takú “banalitu” pamätám viac ako 20 rokov. A možno aj preto mám často stavy podobné paranoji.

Teraz si predstavme výchovu podľa obhajcov tohto zákona. Vychovávajú ich ako vo vatičke, možno slušné dohovory aj fungujú, aj keď si to neviem predstaviť, že je bežné 3 ročné dieťa chápavé na vek možno 9 rokov. Ale povedzme, že áno. Rodič s ním vyjde na pieskovisko a toto malé nevinné dieťa plné slušnosti, pokory a rešpektu si začne vykopávať v piesku jamu. Odrazu sa to znepáči nejakému dieťaťu vedľa a nahádže mu piesok do tváre. Buď sa rozbehne k rodičovi, ktorý s tým aj tak nemôže nič urobiť, popri tom môže začať uvažovať, že čo mu doteraz vraveli nie je pravda alebo začne robiť to isté – tiež nahádže tomu druhému do tváre piesok. A čo urobí ten rodič, ktorý sa ho nikdy nedotkol, nikdy naň nenakričal a nepotrestal ho? Určite bude zmätené a zapamätá si to na dlho, v horšom prípade ho to poznačí. Predstavujem si ešte eventualitu, že sa mu náhodou nič v rozpore so slušnou výchovou neprihodí. V škole bude ale za maznáčika a keď sa bude stále viac pohybovať v spoločnosti nevyformovaných drúkov, tak buď bude mať problémy aj maličkosti v živote persadiť alebo začne konať skratovo. Predstavím si “maznáčikov” a “bifľošov” zo školy. Bolo im vysvetlené, čo musia robiť, ako musia robiť. Nemuseli byť za to trestaní. Ale nebolo im vysvetlené množstvo nástrah života.

Vždy si predstavím harmonickú rodinku z filmu tuším Jedna ruka netleská, kde ten otec šťastnej rodinky trpí nejakou “rukofíliou”, matka vychováva deti naturálne bez vplyvu negatívneho prostredia, bez zvyšovania hlasu a trestov a ich dcéra mučí svojho brata a ten sa zase prezlieka za dievča.

To, že učitelia sa už dnes detí nesmú ani dotknúť je evidentné. Dopady poznáme z médií, ktoré síce majú veľmi rady senzácie ale z ničoho ich nevyrobia. Neviem, aký rešpekt voči rodičom majú decká, ktoré si dovolia napadnúť učiteľa, lebo im dal zlú známku. A nechcem si predstaviť čo urobia rodičovi, keď ich v 12tich nepustí na celonočnú diskotéku a nedá im peniaze na cigarety a alkohol.

Uvidím, ako tento podľa mňa skazonosný zákon prispeje k rozkladu zvyškov morálnosti našej spoločnosti.

Komentáre, ktoré obsahovali iba invektíva som ani neschválil, preto sa tam nenachádzajú. Z nich, plus tej trochy neinjektívnych som sa dozvedel, že som vlastne chudák, lebo si vážim život a na samovraždu a iné hlúposti nemyslím. Zvláštne “entity” ma zaujali svojim posmrtným životom, lebo podľa ich filozofie neexistuje iná cesta, iná možnosť. Zákonite z toho vyplýva, že samovraždu spáchali. Píšu mi zo záhrobia a to mi skutočne lichotí, lebo kto sa môže pochváliť tým, že mu na blog prispievajú mŕtvi? Všetky tieto komentáre len potvrdzujú príspevok samotný. Pravdepodobne by som sa mal zabiť a ísť do záhrobia sa s ľuďmi porozprávať. Potom vstanem z mŕtvych a prídem písať o tom, že samovraždy sú výborný spôsob vysporiadania sa so životom. Následne budem po diskusiách písať, že ľudia, ktorí to odsudzujú sú chudáci, lebo si nič také neprežili, že nevedia o čom je život. Budem ako oni, neživý spasiteľ slabochov. Z čoho vychádzajú? Že ich problémy sú niečo extra? Že nikto iný nezažíva počas svojho života problémy, ktoré na prvý pohľad nemajú východisko?

Na prvý pohľad skutočne veľa zlých situácií nemá východisko. Ale to treba prestať sa ľutovať a začať rozmýšľať nie o tom, ako sa zabiť ale o tom, ako situáciu vyriešiť. A na to už nestačí čítať si o rezaní na kríž alebo pozdĺžne, ako som to písal v tom článku. Nie, nebudem mať ani štipku zľutovania, pochopenia. Len rozmýšľam, či je väčšia slabosť obhajovať samovraždy alebo ich spáchať. Ten, kto ju úspešne vykoná sa aspoň dokázal odhodlať k tomu jedinému, na čo sa zmohol. Ten, kto nie, je tak slabý, že nezvládol ani to. Potom skutočne neviem, či nie je lepšie aby to keď aj zlou náhodou dotiahol do konca. Inak len terorizuje svoje okolie a tak za svoju neschopnosť núti niesť zodpovednosť ľudí, ktorí si to nezaslúžia (keď neberiem do úvahy to, že úspešným pokusom ublíži ľuďom tiež ale možno to majú ľahšie). Bezcitné, priam kruté.

Je mi jasné, že ľuďom, ktorí na tento web opäť prídu cez vyhľadávanie spôsobov, ako sa zabiť to neprinesie nič iné, iba zlosť a možno aj ďalšiu sadu invektívnych komentárov na moju osobu. Stačí napísať komentár približne: “si to isté, čo ti napísali v tejto veci tí predo mnou”, lebo nič nové mi isto nikto nenapíše. Podobný scenár môžte použiť aj ak ma chcete presviedčať, že som sa nestretol s bolesťou z nešťastnej lásky, zo životného krachu, prípadne z iných z pohľadu životného horizontu krátkodobých problémov. No a čo, že sa človek spamätáva 3 roky zo vzťahu? Žije človek 6 rokov, že mu to zabralo tragických 50% života? Taký časový úsek už aj tak hraničí s posadnutosťou a silnou mystifikáciou dotyčnej osoby. No a čo, že sa človek dostane na dno a priblíži k bankrotu, príde o prácu? Treba čakať alebo hľadať riešenia? Takže si teraz vyberte šitíčko, staré tričko, vatu, vyrobte si malú voodoo bábiku mňa, kľudne ma môžte mučiť. Aspoň budete myslieť na niečo iné. Verím, že vás potom trkne.

Hlavne nezabúdajte, že prúserov má každý človek plný život. Ale životov má každý rovnako, iba jeden.

Veľmi zjednodušene, toto občianske združenie bojuje proti veterným elektrárňam. Ja v princípe proti veterným elektrárňam ako takým nemám veľa výhrad, nemyslím si však, že by sa mali stavať za každú cenu a všade. Stránka sa sústreďuje hlavne na plánovanú výstavbu na Myjavskej pahorkatine. Pár kopčekov, kúsok peknej prírody a bum bum tam natrepať 120 metrov vysoké stožiare s vrtuľami. Ako atrakcia v rakúskom pohraničí je to fajn ale za každú cenu odkukávať všetko nemusíme. Nie len vďaka vrtuliam v Rakúsku si spájam tento druh elektrární s rovinami. Jednoducho mi tam sedia, lebo pôda pod nimi sa dá ešte nejako využiť. Neviem posúdiť, do akej miery o tejto lokalite rozhodla “veternosť” Myjavskej pahorkatiny a do akej nejaké iné faktory.

Je celkom očakávateľné, že u nás sa na rovinách vrtuľe veľmi stavať nebudú, ďalekosiahle roviny sme obrali o vrchnú vrstvu ornej pôdy a zabrali ju priemyselnými parkami. A ako by to vyzeralo, keby sa striedala priemyselná budova – vrtuľa – ďalšia budova – vrtuľa…nepekne. Tak to radšej odseparujeme. Budova k budove sadá a vrtuľa na prírodu serie. Ak sa to celé postaví, tak sa neviem dočkať romantickej prechádzky malebnou prírodou s krásnym hlučným umelým lesom kovu a ktovie akých všeliakych materiálov. Iste pôjdem vyleštiť objektív a pozrieť sa tam čím skôr, najlepšie túto jeseň nech potom môžem porovnávať mieru “pokroku”.

Nie je mojím cieľom hodnotiť správnosť, či nesprávnosť výstavby alebo boja proti nej. Mňa OZ Krajina bez vrtúľ presvedčilo, že na Myjavskej pahorkatine veterná elektráreň nemá čo robiť a preto som ich takto podporil.

Presnejšie sa to udialo tesne pred križovatkou Bajkalská-Vajnorská. V smere na Vajnorskú sú tam spolu 3 pruhy, jeden priamy, jeden vpravo, jeden vľavo. Z opačnej strany – od Vajnorskej sú tam necelé 3. Dva sú normálne, tretí je taký polopripájaco-autobusový. V oboch smeroch dáva táto široká cesta často veľa príležitostí pre rôznych “fitipaldiovcov” cítiť sa ako na pretekárskom okruhu, ktorý si vysnívali počas dlhých večerov pozerania motoristických časopisov. Inak povedané, lietajú tam veľmi rýchlo. Umožňuje im to široká cesta.

Druhou stranou mince sú ľudia, ktorí sa chcú dostať z jednej strany na druhú. Radi cez túto cestu prebiehajú, kľučkujú pomedzi autá, ak je dlhý rad na semafóre. Úplne prirodzene. Za ten čas, čo som tam čakával na spoj som videl množstvo vypätých až kolíznych situácií (nie len chodcov ale aj vozidiel medzi sebou). Množstvo z nich len vidiac na druhej strane svoj spoj klapky na oči a hajde utekať. Pritom možno 20, možno 30 metrov je veľmi pekná svetelná križovatka, kde môžu spokojne prejsť na zelenú a cítiť sa relatívne bezpečne.

Starú mamu s malým, myslím že 5 ročným dievčaťom tam zrazilo Audi A4. Toto už rezonuje všetkým v hlavách. Veľké, drahé auto. Určite mafián. Išiel prirýchlo. Áno, možno šiel bez ohľadu na auto rýchlo keďže cez víkend to tam vyzerá kľudnejšie a je teda aj predpoklad, že sa dá lepšie v situácii orientovať (podľa bulvárnych správ na internete sa dnes ešte stále len vyšetrovalo a polícia žiadala o pomoc svedkov) a teda, keby šiel predpisovo tak by možno vedel zareagovať lepšie. Vodič usmrtil dvoch ľudí. Ľudí, ktorí mali kúsok pri sebe prechod pre chodcov. On šiel rýchlo, ony dve šli kadiaľ nemali. Je mi z toho úprimne smutno. Rovnako, ako keď občas prechádzam mestom, niečo vybavujúc, relatívne sa náhliac a napriek tomu ak prebieham cez cestu, tak si viem urobiť ten čas a ísť podchodom či prechodom. Keď stojím na červenej a náhodou nevrčí tesne pri mne cestou auto, tak všetci peší na mňa pozerajú ako na šialenca a spokojne si idú na červenú. Občas uskakujú kvôli rýchlo sa z ničoho nič zjavenému vozidlu, občas majú šťastie a prejdú to spokojne. Aby ušetrili niekoľko sekúnd.

Aj keby som sa snažil vcítiť do uvažovania týchto hazardérov (nemám čas, každá minúta je drahá), tak by som sa musel na to pozrieť čisto ekonomicky. Chcem ušetriť minútu, 5 minút, 10 minút…teoreticky vyčísliteľná suma, ktorá je len relatívna, lebo ten čas sa dá dorovnať niečím iným, potom musím ale zvážiť aj všetky prípadné ekonomické riziká. Za ušetrených pár korún mám celkom vysokú pravdepodobnosť, že strata bude vyššia. To tým pseudomamonárom nedochádza. Ako keby som sa zaviazal v zmluve splniť záväzok, ktorý ak nedodržím, tak postih pre mňa bude niekoľko násobne vyšší ako prípadný zisk.

A my, nie že by sme si priznali, že sme stratili rešpekt voči všetkému a aj vlastnému bezpečiu, ešte budeme prskať, ako nás nejaké pravidlá obmedzujú. Pokým tam neležíme my alebo niekto z nášho okolia.

Na Slovensku máme Slovenskú Národnú Stranu (ďalej SNS). Je to strana s veľkou históriou. Jej názov je majestátny a znie hrdo. Človek by povedal, fajn, to je dobré. Najskôr sa budem zaoberať pojmom národné cítenie resp povedomie. Predstavujem si pod tým, že môžem byť hrdý na svoju vlasť. Že si ju chránim pred neprajníkmi ktorí na ňu kydajú, že ju prezentujem v zahraničí ako super-trooper, že sa zaoberám tradíciami, ktoré vytvárajú dlhodobé hodnoty. V protiklade stojí všetko, čo vnímam v okolí (tým pádom si asi ten pojem vysvetľujem zle). O vedúcom predstaviteľovi národnej strany sa do médií dostanú informácie o tom, aký bol vagabund, ako kradol a neviem čo všetko robil. Jeho preferenciám to síce na množstve nepridá, čo je tragické, ani neuberie. Tým pádom je všetkým “národovcom” jedno, že ich vedie človek označovaný ako zlodej. To je jedna možnosť. Vypovedať by to mohlo napríklad o tom, že voličská základňa sa riadi heslom vrana k vrane sadá alebo je jednoducho ľahostajná a nezáleží jej na našom národe. Druhá možnosť je, že sú voliči natoľko presvedčení o nepravdivom očierňovaní, až sa danou vecou nezaoberajú. Celé je to na posúdení ľudí.

Druhá vec, ktorá ma udivuje je prezentovanie národného povedomia u pospolitého ľudu. Našu národnú hrdosť prezentujeme tým, že nadávame na južných susedov, nadávame na západných susedov, nadávame na všetkých zahraničných ľudí, ktorí prídu do našej krajiny, robíme im zle, chodíme do zahraničia a tam nadávame, robíme neporiadok a snažíme sa odprezentovať čo najnegatívnejšie. Doma serieme nad hrobmi našich pôvodných národovcov tým, že nie, že preberáme zahraničné slová, my ich dokonca komolíme a ani sa nesnažíme ich poslovenčiť, jednoducho už niektorí jedinci zrejme presvedčení o svojej neskonalej múdrosti musia v takmer každej vete použiť nejaké cudzie slovo. To je hrdosť. Som na nich všetkých hrdý. Nerozlišujeme medzi kvalitou a nekvalitou, rozlišujeme medzi tým, či je to tuzemské alebo zahraničné. Keď náhodou podnikáme, namiesto toho, aby sme aj zahraničiu ukázali že to vieme a máme sa čím chváliť, tak radšej si znepriateľujeme aj našich bratov neochotou, aroganciou a hlúposťou, aby neboli o kúsok viac hrdí na to, odkiaľ sú. Všetko čo má do činenia s umením a je zo slovenska je trápne a nemá to “drive” (ano, aby som dotvoril atmosféru, tak som to takto napísal). Nezaujíma nás ani jedna z dôležitých súčastí národného povedomia. Naša história. Odhliadnúc od toho, že ak sa človek chce o našom území dopátrať niečo z obdobia pred Cyrilom a Metodom, tak má smolu (a predsa by sa určite toho dalo nájsť veľa), z tisícročnej histórie útlaku vedľajších susedov sme sa naučili akurát to, že sme si dali skákať po hlave. O nejakých detailoch, ktoré sa udiali v tej dobe na našom území tiež nič moc. Keď sa decká v škole dopracujú k časom okolo 1848, je im to smiešne. Mladí vedia akurát to, že pred 1989 tu bola doba temna, kedy sme pomaly nemali ani mestá a po roku 1989 sme sa stali najlepšou krajinou na svete a preto môžme na všetko srať.

Sme skutočne uvedomelý a hrdý národ.

Celý zákon nie je iba o zakazovaní púšťať decká do barov a podobne, má riešiť množstvo rôznych vecí, ja budem písať všeobecne, pretože nie som legislatívny analytik ani sociálny pracovník prípadne rodič. Navyše jeho najdiskutovanejšie časti aj tak súvisia.

Na internete a aj v médiách sa opäť vynorili kilogramy instantných analytikov a iných prírodných živlov, ktoré s tým nesúhlasia, lebo predsa za deti je zodpovedný rodič. Ako to už na slovensku chodí, alternatívu poskytnúť nevedia, preto si v duchu ich ideológie domyslím, že za trest, že rodičia na svoje deti serú alebo srať musia, budú zavretí do basy. Každý do jedného, až kým nezčernajú alebo sa nenaučia, že o deti sa starať má. A tie deti zmrazíme, kým rodičov z basy nepustíme aby sa neohrozil ich mravný vývoj počas neprítomnosti milujúcich. Zčernaných na výchovu pripravených rodičov pošleme domov a kuriérske služby im prinesú ich deti, doma ich položia k radiatoru (v lete na balkón) a počkajú si. Po niekoľkých hodinách nastane idilický začiatok novodobého Slovenska.

Dnes som narazil napríklad na tento blog (aká náhoda, opäť človek pochádzajúci z českej republiky kritizujúci našu legislatívu, ja to nerobím naschvál, skutočne len náhodou som to objavil). Okrem iného tam píše, že sme už zažili dobu kedy nám vraveli čo môžme a čo nie, že prečo ju máme vrátiť. Jednoducho preto, aby nemali decká v hlavách tak nasrané, ako má tá autorka. Držím jej palce, aby sa jej narodili rovno štvorčatá, ku ktorým bude pristupovať že im nič nebude zakazovať a prikazovať a ako 12 ročné ju skupinovo znásilnia a podrežú, pričom svoj čin zverejnia na internete a rozošlú mobilom kamarátom. Nech si to užije. V diskusii som sa ešte dočítal od ďalších ľudí, ako sa decká budú stretávať tajne a bude to horšie ako keď sa ožierajú v podnikoch. Aby som to všetko samozrejme ako vždy (inak by som sem nepísal) vyvrátil, zaspomínam si na svoje detstvo.

Keď som bol fafrnok, mohol som byť na rybách alebo sa bicyklovať väčšinou do 19:00, v lete do 21:00. Keď som mal tak 13-14 rokov, nahrával som si z rádia kúpeného od vietnamca na magnetické pásky hitparády z rádia. Raz za čas som sa objavil na podujatí v dome detí, ktoré bolo akási diskotéka pre deti. Tuším bývala do 18-tej alebo 19-tej (áno, začínala sa popoludní). Potom som začal dochádzať do väčšieho mesta na strednú. Tam som už niekoľko krát šiel aj na väčšiu diskotéku. Občas sa tam so mnou chceli dáki neandertálci biť ale nikdy sme sa do toho štádia nedostali. Potom som občas okúsil alkohol ale piť v slova zmysle, že idem do mesta aby som si nepamätal ako idem domov som začal až po strednej. Dovtedy sme si zvykli na také zverstvá vybaviť stanovačku alebo chatu. A boli sme spokojní, boli sme slušní. Mal som už od fafrnkovej doby spolužiakov, ktorí nemuseli z bicyklovania alebo inej aktivity byť doma o 19:00 prípadne 21:00. Oni sa ani nejako nebicyklovali, venovali sa rozbíjaniu okien, fajčeniu a podobne. Alkoholu sa venovali tiež oveľa skôr. V dobe, keď som ja ako som spomenul chodil občas na koncert alebo diskotéku sa viac-menej pozrieť oni už boli tí neandertálci, ktorí ma chceli biť. Nakoniec si nedokončili ani učňovky a neandertálci sú mnohí z nich doteraz a tiež sa chcú za všetko stále iba biť. Píjú menej, hlavne toľko, koľko im Fikuláš poskytne v dávkach. To je pravda. Dostal som sa však k podstate.

V dnešnej dobe fafrnkovia akosi preskočili bicyklovanie, preskočili aj nahrávanie hitparád, dokonca preskočili aj tie detské “diskotéky”. Dnešní fafrnkovia v tých ich malých nevyrastených papuliach premielajú vajgle, vďaka ekonomickému rastu krajiny majú aj väčšie vreckové (nehovorím o absolútnych hodnotách ale o reálnom vreckovom vzhľadom k aktuálnym cenám atď), ktoré im zaplatí každotýždenné experimentovanie s tajomstvami svojho metabolizmu v podobe alchimistických mixov najrôznejších treťotriednych páleniek. Sukne u fafrnkýň sa dajú nazvať skôr jánošíkovými opaskami než módnym oblečením a dovolil by som si tvrdiť, že niektoré sa nezdržujú ani so spodnou bielizňou aby toho stihli za večer čím viac. Namiesto pesničiek z rádia na spôsob “be my lover, baby be my lover…” – La Bouche a spol idú fekálie od ľudí, ktorí fafrnkov jednoznačne učia, aký je život na ulici ťažký. Vyštudovaní na štátnych školách za štátne peniaze v pokoji minulého režimu budú malým debilom rozprávať (to nie je spev) že sú pohlavné údy, že všetky ženy sú vagíny a nech odsúložia každého, kto s nimi nesúhlasí (som to zjednodušil). Fafrnkyne o sebe s radosťou počúvajú aké sú pracovité (výraz pre vykonávateľku najstaršieho remesla si dosadíte) a potom sa tak aj správajú lebo je to in. Fafrnkovia majú pocit, že zámena mien ľudí s mužským prirodzením je tak bežná ako počas puberty masturbovať. I keď neviem či po tých syntetických sračkách, ktoré si do gebulí vkuse tlačia na niečo podobné pomyslia. Sú sprostí a sprosté lebo sa vôbec neučia, mozgy im degenerujú a potom už skutočne nerozlišujú. Nedávno som stál na autobusovej zastávke. So strašným hlukom z jedného vystúpila bandička možno 6 fafrnkov. Šéfovala im fafrnkyňa, ktorá musela byť z cudziny, lebo z jej slovenského slovného prejavu sa dalo badať možno 5-6 výrazných slov a niekoľko slovies (z kontextu vychádza, o aké šlo). Obhadzovali niečím okoloidúce prostriedky verejnej dopravy a asi len môj škaredý pohľad a skutočnosť, že mám aspoň 2x toľko rokov, čo najstaršie z tých deciek a k tomu primeranú postavu ich odo mňa držala ďalej. Ale čo s nimi, keby mi aj niečo urobili, mám im rozmlátiť papule? Najskôr by som im polámal nejaké kosti na tvárach, vymlátil zuby a podobne. Len by som mal samé problémy. Niekoľko krát sa mi v sobotu stalo, že som večer cestoval z mesta. Keďže bývam v prievoze, mhd chodí okolo dopleru. Vychýrený podnik pre detiská. Keď fafrnkovia vyrastú o pár rokov na takých 16-18, stúpne im náležite sebavedomie. Už nie sú malí vychrtnutí fagani. Rozhodnú sa napríklad, že dopler je ďaleko, tak sa ožerú ako prasce ešte na zastávke. Potom nastúpia do trolejbusu, zapália si cigarety a stereotypnú cestu si krátia pokusmi o vykopnutie okna prípadne inou pohybovou aktivitou. Čo sa deje keď dôjdu do cieľa svojej cesty prenechám mojej a čitateľskej fantázii.

Niekto by argumentoval, že aj kedysi boli podobní “nespratníci”. Áno boli. Ale neboli podporovaní médiami, neboli podporovaní super-trooper masovou filmovou produkciou o kradnutí áut za 60 sekúnd a inými sračkami, neboli podporovaní tým, že keď zasran udrie dospelého, ten mu to nemôže vrátiť lebo je to týranie atď atď. Preto sa pomer vymenil. Kedysi bolo nespratníkov málo, často boli vo vyrovnávacích triedach, prípadne v osobitných školách. Dnes sú špeciálne školy len pre nejako špeciálne problémových ľudí čo sa týka aj intelektu atď. Namiesto vyrovnávacích tried je v móde decká vexlovať už od základky zo školy do školy a potom fagani vedia, že sa nemusia učiť lebo iná škola ich vezme keď ich vyrazia. Ak majú navyše zazobaných milujúcich rodičov, tak pre nich sú súkromné školy. Z tých niekoľko dobre vychovávaných vyrastú určite dobrí ľudia, ktorí sa aj budú vedieť o seba postarať. Ale o henten odpad sa budem starať ja, budú sa o nich starať ich slušní rovesníci a množstvo iných ľudí.

Ďalším protiargumentom by mohlo byť, že veď majú pubertu a z toho vyrastú. Keď sa pozriem na ľudí okolo 18-19 rokov, ktorí by už mali svoje ambície realizovať a začať sa utriasať, tak nič zaujímavé nevidím. Vidím to isté, čo vidím v nižších ročníkoch.

V závere sa vrátim k začiatku. K tej určite najlepšej myšlienke sveta, že keď im zakážeme sa ožierať v podnikoch, budú sa ožierať kade-tade. Nebudú. Množstvo z tých deciek sa totiž ožiera, lebo to vidí všade naokolo. Keď nebudú vidieť svojich kamarátov ako sa ogrcaní válajú po zemi, nebudú mať ani oni snahu sa ožierať. Samozrejme, budú v skupinkách chodiť kade-tade, budú rovnako riešiť chaty ako sme ich riešili my, i keď dnes skôr to riešia “na byte”. Ale bude to mať určite oveľa lepšiu kultúru a hlavne, bude to v oveľa menšom množstve.

Verím, že som nič z toho, čo som chcel napísať nezabudol. Keby náhodou, napíšem ďalší výchovný blog