Z aktuálnych môžme spomenúť, čo sa stalo Krákoračke. V predošlých častiach sme sa mohli dočítať, že vyďobávala o sove a občas aj iných rôznych obyvateľoch. To sa zrejme papagájovi Fikovi a rade starších nepáčilo, preto jej dali po prstoch. Povedali jej, že ak nebude ticho, vytrhajú jej perie z krídiel a do zobáka vrazia korkovú zátku. Ale demokraticky dostala na výber. Môže sa sama rozhodnúť, či bude ticho alebo nebude. Tak, ako sa v lese sluší a patrí.

Krákoračkyn problém je trochu komplexnejší. V lese rastú aj exotické stromy, ich semienka do lesa zaniesli vtáky z mongolska, ktoré počas preletu nad lesom kedysi dávno srali ako kešovia, lebo si jazierko plné pitnej vody pomýlili s verejnou toaletou pre žaby. A tak sa stalo, že dlhé roky tieto mongolskými vtáčikmi vysrané semienka rástli, až sa z nich stali pekné statné stromiská. Od doby, kedy sem mongolské vtáčiky prileteli prvý krát sa do lesa vracali pravidelne. Vždy zabudli, že sú sťahovavé vtáčiky a tak si až do doby, kým si nespomenuli že sú sťahovavce nárokovali na les. V minulosti, ešte predtým, než les “spasil” papagáj Fiko dokonca paktovali s pôvodnými, Fikom vyhnanými obyvateľmi. On totiž na prvý pohľad pred všetkými domácimi obyvateľmi lesa vytváral dojem, že les patrí pôvodným obyvateľom a sťahovavci sú iba hostia. Čo na tom, že on sám je papagáj a tak je sám rarita v tejto zemepisnej šírke. A tak sa lesom šírila osveta, ktorá mala sťahovavému vtáctvu vyjasniť, čo sú zač. Až sa raz rada starších dohodla, že Krákoračke a jej partičke dajú po prstoch lebo nemajú radi, keď sa o papagájovom pestrom perí hovorí ako o pestrom. On si možno myslí, že je drozd alebo iný menej nápadný vták. Sova mala proti Krákoračke tiež svoje, ostatní tiež. Problém však bol, že napriek tomu, že boli rada starších, tak tvrdšie pravidlá museli vydiskutovať aj s inými obyvateľmi lesa. Tí majú Krákoračku radi, preto sa im vízia neoperenej trosky s korkovou zátkou v krku vôbec nepozdávala. A tu prechádzame k pointe. Les čakajú veľké zmeny. Rady starších okolitých lesov majú založenú svoju horskú vzájomnú hospodársku pomoc. Členstvo nášho lesa dohodli ešte pôvodní, vyhnaní vtáčikovia, papagáj si preto myslel, že integráciu do horskej pomoci zvládne ľavým pazúrom. Nestalo sa tak. Horská pomoc je opatrná, preto sa nedá všetko len tak. Potrebuje súhlas aj vyhnaných vtákov. Tí ale povedali, že súhlas nedajú, kým nedá pokoj Krákoračke. Papagáj sa zháčil a začal uvažovať, čo urobí. Potom si spomenul, že využije svoj prisťahovalecký šarm na sťahovavce a dohodne sa s nimi. Šťahovavce sú podľa svojho vlastného názoru sveta znalé a tak si myslia, že voľné mravy k svetáctvu patria. Preto sú predajné prostitútky. Rozhodli sa, že keď sa k nim les prestane správať ako ku návšteve ale znova im dovolia využívať stromy, ktoré tam v minulosti náhodne vysrali a o ktoré sa im poctivo starali domáce ďatle, tak zabudnú na nezhody s radou starších a ako členovia pôvodnej vyhnanej rady starších prikívnu horskej vzájomnej hospodárskej pomoci.

A tak sa stalo, že Krákoračka uvažuje o presťahovaní sa alebo o zmene spôsobu obživy, papagáj Fiko si o kus viac myslí, že je drozd a sťahovavce z mongolska si možno najbližšie opäť zmýlia jazierko s verejnou toaletou žiab.

Krákoračka, napriek tomu že má veľa roboty so zbieraním informácií v lese, je tiež len vtáčik. Šla sa napojiť a počúvala o čom sa rozprávajú ostatní obyvatelia lesa. Mala trochu obavy, pretože bola ešte stále na čiernej listine papúcha. Dozvedela sa o starej veľkej sove. Tá bola tak silno presvedčená o svojej sovovskej múdrosti, že všetky vtáčiky presviedčala o tom, že na stromoch rastú listy modré. Zelená farba bola podľa nej úplne iná. Robila to ako pomoc pre svojich kamošov, ktorí boli farboslepí. Boli to nenápadné jazvece. Niektoré z nich videli všetko v modrých odtieňoch a nepáčilo sa im, ako sa im posmievajú ostatní obyvatelia.

Krákoračka nadšená, že sa niečo počas leta udialo, vyletela na strom a chcela si všetko zaznamenať. Správa sa začala šíriť a sove sa to vôbec nepáčilo. Hlboko v hlave si uvedomovala, akej farby sú listy. Preto začala nadávať Krákoračke. Nadávala všetkým krákoračkám, obviňovala ich ako chcú starej múdrej sove ublížiť. Vraj jej závidia jej múdrosť a životné skúsenosti. V lese bol taký hluk, až sa dostal k samotnému papagájovi Fikovi. Sova bola členom jeho rady. Preto si povedal, že ju musí podržať. Zvolal všetkých na lesnú lúku. Chystal sa všetko vysvetliť. Lesní obyvatelia sa zhromaždili a v tom to začalo. Fiko spustil, povedal že krákoračka klame. Povedal, že sova určite netvrdí, že listy sú modré. Podľa neho tvrdí, že si to krákoračka s kamarátmi vymyslela a nemôže to byť pravda. Vraj im to poradili zlomyselné vrabce. A že nech si každý uvedomí, že listy na stromoch sú v skutočnosti fialové. A že preto, že sú fialové v skutočnosti sova tvrdí, že sú oranžové.

A tak sa všetci pozerali na Fika a každý si o ňom myslel svoje. Len farboslepé sisle boli spokojné. Hovorilo sa o nich. Papagáj sa uškrnul popod zobák a už v duchu vymýšľal novú habaďúru.

Svojmu exotickému druhu je náležito verný a je veľmi učenlivý. Ako si občas lieta lesom počuje rôzne zvuky, nie len lesných obyvateľov, počuje aj zvuky z okolia lesa. A všetky ich dokáže veľmi hodnoverne imitovať. Nikto by nečakal, koľko pozitívnych ohlasov to bude mať medzi pospolitými vtáčikmi a inými zvieratkami. Naučil sa imitovať hlasy veľkých zlých krkavcov. Teraz s nimi robí bububu v okolí lesa a tie najdôveryhodnejšie vtáčiky v lese ho zato majú rady. Boja sa totiž krkavcov a on ich takýmto spôsobom vyháňa. Krkavčou rečou im vraví, že les je obsadený. Hordy vrabcov, sýkoriek a iných menších vtáčikov mu tlieskajú a chcú sa s ním pozdraviť, podať si s ním krídlo a počvirikať o tom, ako im pomáha.

Ako to ale chodí, papagáj fiko má vždy iný zámer ako jeho malý, chlpatý, suchý papagájí jazyk. On si všetok krkavčí prídel chce nechať pre seba. On totiž poje všetko, ako množstvo exotických papagájov je všežravec, preto nepohrdne ani mäsom. Pustí sa s radosťou do zdochliniek v lesnej húštine, onedlho sa malým vtáčikom začnú strácať aj ich deti. Veď na krkavce sa vyhovoriť môže. Keby náhodou nepôsobil dôveryhodne, pridá vtáčikom trošku viac semienok a povie lesnej rade, nech ho podporí. Väčšie vtáctvo, ktoré už krkavce pozná, dokáže rozlíšiť správanie a preto papagája odhalilo. On ich na oplátku obvinil z paktovania s krkavcami. Veď určite sú zlí a chcú všetko ponúknuť škaredým krkavcom. Inak by tak nebojovali proti papagájovi. Len sa mu snažia uškodiť. A tak povedal papagáj najmenším vtáčikom aby začali veľké vtáctvo linčovať. Aby boli na neho nepríjemné, aby ho začali neznášať.

I stalo sa. Malé vtáčiky omámené vidinou veľkých kôpok semienok začali veľké vtáctvo nenávidieť. Keďže medzi ne patrila aj novinárska straka, bola na začiatku čiernej listiny. Vždy keď sedela na strome, malé vtáčiky ponad ňou urobili prelet a vykonali svoju pravidelnú potrebu. Čakali, že prestane upozorňovať na krkavčie praktiky papagája. No nedala sa zastrašiť. Po čase sa malé vtáčiky dozvedeli, že hneď viac semienok nemôžu dostať. Papagáj totiž urobil smutné oči a povedal, že nemá toľko semienok, koľko by im chcel dať. Zostali smutné a začali robiť menej preletov ponad krákoračku a ostatné väčšie vtáčiky. Ale hnev voči nim v malých vtáčikoch zostal.

Niklák je dôležitým vtákom v lesnej hierarchii. Je jeden z priateľov papagája Fika a tak plní úlohy, ktoré sú veľmi zodpovedné. Zámerne nepíšem, že ich plní zodpovedne. Má na starosti vzdelanie ostatných vtáčikov a inej lesnej zveri. Presa keby boli vrabce hlúpe, nevedeli by, ktorý hmyz majú zbierať, ďatle by možno ďobali do stĺpov mimo lesa a podobne. Preto sa aj lesní obyvatelia venujú štúdiu. Tí šikovnejší a snaživejší sa môžu dopracovať aj k samotnej lesnej rade. Ale nie o tom som chcel.

Vtáčie akadémie, pýcha lesa. Je to najvyššia forma poznania semienok, ktorú môžu vtáčiky prijímať. Učia sa ako si semienko zobrať, aby ho nepoškodili, učia sa ho správne skladovať a gurmánskym spôsobom otvárať bez jeho porušenia. Niektorí sa dokonca učia, ako semienka vypestovať, iní ako ich rozdávať ostatným vtáčikom a všetko možné, čo menovať nebudem. Niklák však raz letel v tme a narazil do stromu. Odvtedy si občas vymyslí niečo nevymysliteľné. Nevie sa rozhodnúť, ako sa vtáčej akadémii majú ostatné vtáčiky venovať. Povedal si, že tam budú denno denne sedieť. Inak im akadémiu poruší. Niektoré vtáčiky totiž okrem toho, že chodia do akadémie majú svoju prácu, čistenie lesa a podobne. Niektoré vtáčiky jednoducho musia takto pracovať lebo nemajú vysoko postavených rodičov, ktorí by to u Nikláka vybavili. Niklák však zistil, že si vymyslel hlúposť. Zistil, že obmedzovaním vtáčej a iných akadémií nedosiahne svoj zlomyseľný plán (o tom neskôr). Rozhodol sa preto, že pracujúce vtáčiky, ktoré si čistením lesa zbierajú semienka na obživu nejako potrestá. Rozhodol sa, že im bude brať z ich nasporených semienok. Niektorým vtáčikom to pravdaže neprekáža, majú ich dosť. Iné, hlavne tie menšie, ktoré odvezú menej lesného odpadu, ich majú máličko. Niklák si medlí ruky že bude veľa semienok a potajomky si už hĺbi v dutine stromu sýpku. Vie, že onedlho sa mu naplní. A kopa malých vtáčikov zostala smutná. Začali uvažovať, ako sa dostanú k viacerým semienkam. Niektorí si vymyslia rôzne fígle, ktoré ich pripravia aj o tú trošku, ktorú majú, iní budú mať šťastie, väčšie či menšie. Tie, ktoré majú dostatok semienok a doteraz si ich sporili však dostanú z donútenia nové možnosti. Toľko semienok, koľko vezmú vo vtáčej akadémii vo Fikovom lese, toľko semienok môžu dať inej akadémii, ktorú Niklák ani Fiko neovláda. Tam sa im potešia. Svoju radosť im dajú najavo priateľským prístupom a istotou, že za svoje semienka sa naučia dobre zaobchádzať so svojimi semienkovými úsporami.

Neviem, či to Niklákovi len uniklo alebo je to jeho zlomyselný plán. V každom prípade tým v lese narobí veľkú paseku. Síce tvrdi, že chce, aby vedeli so semienkami narábať všetci, týmto však spôsobí, že vtáčiky nebudú vedieť nič a bude sa im ťažšie prežívať počas tvrdých zimných nocí. Podľa mňa je to jeho škaredý zlý plán a takto vyslabnuté vtáčiky si potom podmaní.

Fikovi priatelia plnia v lese rôzne úlohy. Jeden z nich má na starosti dodržiavanie poriadku, aby vtáčiky nesrali kade-tade a aby si navzájom nekradli zrniečka, ktoré si celoročne odkladajú. Preto plní veľmi dôležité úlohy, má na starosti veľa iných vtáčikov, ktorí má pri jeho ťažkej práci pomáhajú. On však veľmi zlenivel. Nechcelo sa mu už lietať lesom, preto prikázal veľkému orlovi, nech ho začne lesom voziť. Orol bežne pomáha iným vtáčikom, ktorí ho požiadajú o pomoc, on však nič nerobí zadarmo, jeho služby sú veľmi drahé. Tu sa však vtáčikovi Packalovi podarilo orla presvedčiť, nech ho vozí zadarmo. Čo na tom, že sa iným vtáčikom nepáči, aký je orol nenásytný a veľa toho poje. Hlavne že vtáčik Packal sa môže spokojne vyvážať a ukazovať sa, aký je on veľký pán. Na podnet Packala dokonca orol lieta pomedzi stromy, čo inak nerobí a lieta rovnako rýchlo ako vo výšinách. Iné, pomalšie vtáčiky sa mu musia potom uhýbať a niekedy len tak-tak vybalancujú od nárazu so stromom. Krákoračka pracuje v lesnom spravodajste a tak sa raz išla spýtať Packala, či s ním môže urobiť rozhovor pre ich vtáčí plátok. On súhlasil, veľmi sa tešil že sa všetci dozvedia, aký je hrdina lesa. Spýtala sa ho hlavne na jeho orla. On povedal, že orla potrebuje, že je to nástroj na ochranu lesa lebo nemá rád rôzne vrabce ktoré lietajú v kŕdľoch lesom a ohrozujú iné vtáčiky. Preto on dlhoročný pilot orla vie, ako sa pomedzi stromy balancuje a naháňa ich. Keď má niektorý vtáčik nakrivo pierka, tak povie orlovi aby na ne zvrieskol nech sa napravia a podobne. Povedal že on tak rýchlo môže lietať, že môže lietať pomedzi stromy lebo mu to papagáj Fiko nezakázal. Krákoračka stratila slová a tak odletela na strom svojho vtáčieho plátku a vyďobala naň všetko, čo sa dozvedela. Dúfala, že sa ostatní obyvatelia lesa uvedomia a budú sa snažiť nezodpovedného Packala vymeniť. Nestalo sa tak. Hlúpe ovládnuté vtáčiky, ktoré som už spomínal v častiach predtým, ktoré tak veľmi veria papagájovi a jeho priateľom verili aj tomu, že Packal skutočne môže lietať na orlovi, ktorý poje viac, ako by pojedlo 10 iných ochrancov lesa a že s ním dokonca môže lietať pomedzi stromy aj keď môže niektoré vrabce usmrtiť. Ešte sa usmiali, ako sú všetci štastní z pocitu bezpečia.

Ďalší z jeho priateľov sa volá Hihnáčik. Má na starosti ďalšie dôležité úlohy. Hlavne sa má starať o to, aby v lese fungoval zber semienok, výroba rôznych pomôcok pre zber, rôzne veci pre vývoz do iných lesov a podobne. Krákoračka sa za ním jedného pekného dňa vydala. Bol zvedavá, čo si myslí o tom, keď niektorý z vtáčikov spravujúcich vývoz semienok prijme od vtáčikov z iného lesa dovážané semiačka navyše, ktoré si môže schovať preto, aby im predal veľa semienok z Fikovho lesa za menej dukátikových semienok. Jeho odpoveď ho prekvapila. Hihnáčik povedal, že je to normálne. Povedal, že to robí každý a že je dôležité to vedieť zaobaliť. Povedal, že to dokáže urobiť tak, akoby to bol obyčajný obchod. Dokonca povedal, že vtáčikom z cudzích lesov poradí, ako to majú urobiť aby sa im nič nemohlo stať. Naučil ich nevolať to úplatok ale výdavok a príjem. Vôbec mu to nevadilo, ktovie prečo asi. A tak Krákoračka šokovaná viac ako z Packala opäť odletela na strom a vyďobala svoje nové informácie kúsok k tým o Packalovi. A všetky omámené Fikom ovládané vtáčiky sa usmievali aký šikovný supervtáčisko s pekným menom Hihnáčik sa o nich dobre stará. Dokonca aj Packalovi ochrancovia povedali, že ich to nezaujíma kým sa niekto nebude sťažovať. A tak si v lese žijú šťastne (zatiaľ, koniec pravdepodobne nebude šťastný so zvoncom) až doteraz.

Práca v lese je veľmi dobre organizovaná. Každý obyvateľ má svoje úlohy a plní si ich. Dalo by sa to prirovnať k bežnému fungovaniu v našom ľudskom svete. Vtáčiky a nevtáčiky pracujú, niektoré plnia dôležité, niektoré menej dôležité úlohy. Ako to už býva, tých s menej dôležitými úlohami je viac. A na spodku celej hierarchie sú úplne najjednoduchšie lesné tvory, ktoré bývajú často najedované. Papagáj je veľmi vypočítavý tvor, tak rýchlo pochopil že si ich musí všetkých zmanipulovať. O tom som už písal minule ale tento krát si to poistil.
Táto veľká skupina obyvateľov lesa má svojich hovorcov. Je to niečo ako hlas ľudu. Sú to veľkí príživníci. Bijú sa do pŕs a navonok sa snažia pomáhať svojim vstúpencom, aby tak dosiahli ich lepší život v lese. V skutočnosti sa ale chcú mať lepšie, lebo s silou mocou snažia dosiahnuť na lepšie semienka zvýšením svojej dôležitosti. A tak, vždy, keď ich vidí niekto z ich vstúpencov, rýpu do papagája a jeho priateľov, aby ukázali akí sú odvážni a stoja si za svojím. To už papagája prestalo baviť, preto si sadol na konárik a porozmýšľal. Zistil, že keď umlčí hlas ľudu, bude spokojnejší a bude si môcť ďalej spokojne kraľovať.
Rozhodol sa preto hlasu veľkých más pridať právomoci. Budú si môcť dupnúť, keď im niekto bude chcieť kázať, aby nosili zrniečka do stromovej dutiny rýchlejšie. Jednoducho si povedia že nie, my to nemusíme. Rovnako budú môcť dupnúť, keď bude niekto chcieť vydlabať do dutiny väčší otvor, aby sa dovnútra zmestilo viac zrniečok. Okrem toho, keďže si to budú môcť takto obmedziť dostanú prioritnú možnosť vziať si semienok, koľko potrebujú. Keby náhodou začali svoje úlohy sabotovať a nenosili by zrniečka, každý väčší vtáčik zodpovedný za ktorú-tú dutinu ich nemôže poslať domov. Jedine, keď im dá navyše toľko zrniečok, koľko by bežne spotrebovali počas zlej zimy.
Ako protihodnotu prestane hlas ľudu rýpať do papagája fika, naopak sa otočí k svojim masám a bude im rozprávať, koľko toho papagáj so svojimi priateľmi pre nich robí. Nech sa snažia a zbierajú čo najviac semienok, nech si žiadne neschovávajú doma a všetky dajú papagájovi do stromových dutín.
Jednoduché masy najspodnejších obyvateľov tak zostanú spokojnejšie a budú mať papagája ešte radšej, ako ho mali predtým, keď ich začal bezdôvodne obdarovávať na úkor ostatných. Myslím, že doteraz si nikto z nich nevšimol, čo za nekalé úmysly s nimi papúch zlý škaredý má. Veď uvidíme, čo si pre nich pripraví nabudúce.

Čas ubiehal a papagáj a jeho rada sa báli, že niekto by mohol rozprávať škaredo nepekne o ich rade starších. Rada starších sa organizuje niekedy pravidelne, inokedy menej pravidelne. Papagáj a ostatné vtáčiky tam preberajú, ktoré hniezda zbúrajú, ktoré prestavajú a od ktorých obyvateľov lesa vyberú zrniečka, aby mohli obchodovať s okolitými lesmi. Je prirodzené, že keď veveričkám, hrabošom a iným vačkovcom začnú brať ich zásoby, oni nebudú nadšení. Doteraz mali ale tieto zlé hlodavce výhodu, že vďaka možnosti nájsť si informácie o zasadnutiach rady starších vždy vedeli, čo sa na nich chystá. Preto mohli prípadne nájsť podporu v ostatných obyvateľoch lesa a zvrátiť tak ich osud, prípadne ho poupraviť.
Rada sa preto rozhodla, že všetkým zakáže chodiť na zasadania aby nemohli sabotovať ich evidentne čisté úmysly v duchu myšlienky “všetkým rovnako”. Preto sa rada dohodla že bude rada len pre radiacich sa. Jediné štastie bolo, že stará sova, ktorá kedysi bola členom rady a mala veľkú moc napriek tomu, že sa s papagájom fikom ani s jeho kamarátmi nekamošila, nevyhnali ju z lesa a keďniečo povedala, všetci to aspoň vzali do úvahy. Sova sa preto rozhodla, že ďateľ aspoň vyzobe vždy do stromu návrhy, ktoré bude rada radiť. To všetkých aspoň na chvíľu upokojilo, sova aj tak nemala zatiaľ dosť síl, aby svojim veľkým starým krídlom vyplieskala kamarátov papagája fika a dosiahla viac. Chúďatká vačkovce si mysleli, že im to pomôže. Neuvedomili si však, čo sa nedozvedia. Nedozvedia sa ako sa rada radí a k výsledkom ich veľkej porady sa dostanú až keď príde na nich mráz. To znamená, keď prídu kamaráti papagája fika, aby im vzali zrniečka do celolesných zásob.
Lenivé zvieratká ako zajace sa potešili a vyvaľovali si šunky ďalej. Vedia totiž, že papagáj fiko a jeho priatelia na nich nezabudne a veľa zrniečok im podaruje len preto, aby všade rozprávali aký je on dobrý a spravodlivý.
A tak si momentálne nažívajú v lese. Niektorí viac, niektorí menej.
Žiaľ, ani toto nie je rozprávky o papagájovi fikovi koniec…

Tento papúch sa nasťahoval do jedného lesa spolu s kŕdlom väčších vtákov a vyhnali z lesa iné lietajúce živočíchy. Po pôvodných obyvateľoch zostalo veľa hotových hniezd, rôznych domčekov pre ich potomkov ale fiko sa rozhodol že nebude nič po nikom preberať. Hotové domčeky zničil a rozostavané hniezda sa rozhodol prestavať. Zvyšok jeho tímu zatiaľ prehľadával koruny stromov a hľadal pozostatky bývalých používateľov. Keď nejakého našli, zavliekli ho k papagájovi fikovi, vystrašili ho, vo zvyšku lesa porozprávali aký bol zlý, aký je zlý a aký bude zlý. Preto dosiahol že nikto nenamietal, keď posledných obrancov starej doby z lesa vypoklonkovali.
Kým mal dostatok zásob, obyvateľom lesa dával darčeky, usmieval sa na nich, robil im radosť. Neustálym prestavovaním hniezd a zmenami ich návrhu sa stalo, že zásoby papagáj vyčerpal. Preto sa rozhodol nadobúdať nové zásoby. Žiaľ, úbohý fiko asi nevedel alebo nechcel vedieť ako nato. Preto sa vybral ľahšou cestou. Začal zbíjať škrečky a iné živočíchy, ktoré si počas svojho života vytvárajú zásoby. Aby nepobúril ostatných obyvateľov lesa, časť zásob im začal rozdávať a časťou začal dostavovať nehotové hniezda. Privlastnil si ich základy, nazval ich svojou prácou a rovnako hotové domčeky pomenoval fikova štvrť.
Lesy mávajú aj sťahovavých obyvateľov. Pre týchto si papagáj pripravil prekvapenie. Rozhodol sa, že ich nepotrebuje. Preto ich začal vyháňať. Pritom títo sťahovavaci len chceli dať prácu obyvateľom lesa, za ktorú by im zaplatili. Chceli si postaviť veliké hniezda pre svoj kŕdel ale fiko to nechcel. Len niektorým sa podarilo ho presvedčiť za cenu, že zaplatia najprv jemu, potom zvyšným obyvateľom lesa. Sťahovaví obyvatelia, ktorí už u vo fikovom lese mali svoje veliké hniezda o ne prišli. Fiko im ich zobral a odrazu to boli fikove veľké hniezda.
Využívanie príležitostí je podmienkou na úspešné prežitie v lese. Fiko to vedel. V okolitých lesoch sa toho roku veľmi darilo takže bolo všetko lacnejšie a zásoby do svojho lesa si mohli vtáčiky pozbierať za menej hrniečok a stebiel trávy ako inokedy. Fiko takéto informácie zatajil, spochybnil a prevrátil. On sám vo veľkom nakúpil množstvo zásob už za lacnejšie a za lacnejšie ich začal predávať vo svojom lese. Obyvateľom tvrdil že to vďaka nemu sú také lacné. Že on to dohodol v okolitých lesoch, na okolitých pláňach, úbočiach. Občas sa našiel obyvateľ lesa, ktorý to celé prekukol. Začal o tom rozprávať a snažil sa zvyšku lesa ukázať pravdu. Vtedy zakročili tie veľké vtáky, ktoré prileteli do lesa spolu s papagájom a chudák osvietený obyvateľ skončil. Buď ho len upozornili, pohrozili mu, ublížili, v najhoršom prípade o ňom už žiadny obyvateľ lesa nikdy nepočul. Veď predsa, svet je bizarný.
Prišla jar. Obdobie nového života. V lese to platí dvojnásobne. Začali pribúdať noví obyvatelia do lesa, ktorí už uvažovali inak. Vedeli že sa nemôžu pozerať len na to, koľko zrniečok si zobnú dnes. Musia sa pozerať, koľko zrniečok im zostane na zimu. Ale to tí pôvodní, ktorí mali radi papagája fika nevideli. Fiko sa oprávnene začal obávať svojho postavenia a tak začal konať. Rozhodol sa že menej prezieravým malým vtáčikom zrniečko na deň pridá, hlavne keď nebudú myslieť na zimu. A tým, ktorí si začali zrniečka ukladať do dutiny stromu ich vyhľadal, časť zrniečok vzal a prikázal celému lesu aby sa na nich pozerali čo najškaredšie. Vyhadzovať násilne z lesa ich nemusel. Buď sa podvolili a prispôsobili sa alebo sami odleteli do iného lesa. Papagáj však vedel, že keď odíde z lesa veľa obyvateľov, nebude mať staviteľov pre svoje nové domčeky a zásobárne. Preto začal robiť bububu na starších obyvateľov lesa, aby svojich potomkov vychovávali a učili ich čo je poslušnosť….
Zazvonil zvoniec a to ešte žiaľ nie je koniec..