Za normálnych okolností bude toto zariadenie urýchľovať častice, ktoré sa od októbra budú cielene zrážať. Keďže je maličká pravdepodobnosť, že tam vznikne niečo ako čierne diery ale na mikroskopickej úrovni a na nejaké ľudskou rečou (teda ani mojou) nevypovedateľné zlomky sekundy. A tak milovníci konšpiračných teórií prišli s tým, že celú zemeguľu pohltí jedna veľká čierna diera. A budeme v kakáči.

Ja som sa s pánom W. (pán trojpísmenový) dohodol, že zariadime, aby sa to stalo. Jednoducho dáme pohltiť celú zemeguľu čiernou dierou. Skúšobné spustenie spred dvoch dní sme použili ako demo nahrávku použitú spolu s inzerátom vo vesmírnom avíze. V inzeráte stojí, že ponúkame prekrásnu zničenú planétu cez jej pozostatky až po prázdny priestor prípadne dokonca čiernu dieru. To, že nevieme čo z toho poskytneme finálne, to je bonusová služba. Zemeguľa Surprise. Vyhlásili sme teda dražbu. Kto ponúkne najviac, berie všetko. Ja a pán W. už máme kúpené letenky do niektorej zo vzdialenejších galaxií, kde budeme žiť. V mojom luxusnom vesmírnom obydlí ma bude obsluhovať Bender a pravidelné masáže mám objednané u Leely.

Očakávame celkom veľkú účasť, lebo vesmír sa už zaberá celý. Síce pomalšie ako zelené parky v centre Bratislavy železo-betónovo-sklenými stavbami, ale aj tak. Favoritom má byť Dart Wader. Stelesňuje zlo vesmíru. Táto udalosť je pre neho lákavá, preto sme mu vyhradil prvý rad v aukčnej miestnosti. Sme nedočkaví, aký architektonický skvost postaví na mieste našej terajšej planéty. Určite má kvalitných architektov a developerov, ktorí nič od nikoho neodkukávajú.

Okrem samotného planetárneho priekaku plánujeme predávať aj spomienkové predmety (suveníry). Budú to končatiny vedcov z urýchľovača, zdegenerované zvieratá za mesiac evolúcie dôsledkom testovania LHC pozmenené na nepoznanie, nové živé neživočíchy, úlomky supravodivých magnetov zo zariadenia a podobne. Celý zoznam sme zverejnili ako súčasť inzerátu.

Ja si tiež beriem jeden suvenír sebou. Od kamošov z planéty Hatlapatla som kúpil malý prívesok na kľúče, ktorý poskytuje funkciu udržania nanočiernej diery vovnútri. Je z niečoho podobného sklu a keď začnú čierne diery vznikať, jednu si pôjdem chytiť pomocou “zamŕzača času (TM)” a uzavriem ju do tohto prívesku. Prívesok si následne zavesím na kľúčiky od vesmírneho Medveďa.

Neberte to prosím osobne, že vás všetkých zničím. Biznis je biznis. Do posledného videnia priatelia.

Na planéte žil jediný tvor. Z pohľadu pozemšťana by sa dal nazvať mimozemšťanom. Rovnako, ako boli z jeho pohľadu mimozemšťanmi pozemšťania. Žil na pobreží mora a pre život mu stačila iba voda stekajúca z hôr, nič iné pre život nepotreboval. Keďže bol sám, často sa nudil. A tak sa jedného dňa rozhodol, že začne chodiť po horách. Čím vyšší bol vrch, na ktorý sa vyštveral, tým mohutnejší prameň z neho vyvieral. Raz po nekonečne dlhých dňoch strávených chodením od vrchu k vrchu narazil na ten najvyšší. Udivil ho les. Dovtedy nič také nevidel. Vyskúšal teda vyliezť na jeden zo stromov. Odlomil konár a ten spadol do potôčika, ktorý popri ňom tiekol. Zaujalo ho, že konár pláva. Odlomil ďalší, tiež plával. Toto zopakoval niekoľko krát, až kým si neuvedomil, že nikdy neskúmal, kam vyvierajúce rieky tečú. Poznal len jednu, pri ktorej dovtedy žil. Raz hodil do vody pozostatok jedného mŕtveho stromu. Bol dostatočne veľký na to, aby ho uniesol na hladine. Skočil do vody, chytil sa konára a ten ho nadnášal. Vyliezol na breh a pomocou skál začal rúbať do stojacich stromov. Niekoľko ich pokácal a začal rozmýšľať, ako by ich pospájal. Napriek tomu, že žil v takých nepekných podmienkach, bol celkom vyspelý. Všimol si odlupujúcu sa kôru, ktorá bola dosť odolná a tvarovateľná. Zauzlil niekoľko stromov do niečoho podobného plti. Vyrobil si plavidlo rovno na šírku koryta v mieste lesa. Nasadol a odrazil sa.

Spočiatku sa nudil, vyprahnutá krajina bola fádna. Rieka mohutnela, pritekali do nej malé pramene z menších okolitých vrchov. Potom sa krajina menila, videl ďalšie lesy. Tešil sa, že ten, ktorý objavil na najvyššej hore nie je jediný. Bol napätý, kam až ho voda privedie. Keď už bola rieka tak mohutná, že sotva dovidel na druhý breh, krajina v okolí znovu spustla. Dostal sa k ústiu do mora. Na prvý pohľad videl, že pobrežie je iné ako to, z ktorého pochádza. Plný chtivosti spoznávať nechal plť napospas vlnám a popri brehu sa vybral opäť k najvyššej hore, kde uvidel prvý les. Po niekoľkých dňoch tam dorazil, zvláštny malý les už bol obnovený. Akoby tam pred pár dňami ani nerúbal stromy. Spokojne si teda vyrúbal ďalšie, po jednom ich preniesol popri vrchole k ďalšej vyvierajúcej rieke. Tam ich podobne ako predtým zostavil do jedného plavidla. Nasadol a už sa plavil. Plný očakávaní z nového objavu, nového mora. Tento krát pobrežie nelemovali lesy. Pobrežie bolo plné lúk. Rástla na nich len tráva podobná tej pozemskej. Bol sklamaný, lebo očakával ešte krajšie lesy ako tie, ktoré už uvidel, napriek tomu pokračoval po prúde. Krajina ale opäť spustla a on zistil, že došiel k ústiu. Potešil sa aspoň novo objavenému moru. V duchu už uvažoval, ku ktorému z tých dvoch nových sa presťahuje, keď skončí svoje cestovanie. Plň zanechal na brehu a po vlastných končatinách sa vybral proti prúdu. Dostal sa k vrcholu a z rýchlo sa obnovujúceho lesa vyrúbal ďalšie stromy, postavil plavidlo pri ďalšie rieke, všetko sa ďalej odohralo ako 2 razy predtým. Túto činnosť opakoval dlhé obdobie, už si poriadne ani nespomínal, ako to vyzerá u neho doma. Pri tom jeho mori, pri ktorom tak dlho žil. Až raz, keď sa vrátil k vrcholu, zistil, že už nedokáže objaviť žiadne nové more, pretože už z hory nevyteká žiadna neprebádaná rieka. Postavil si teda posledné plavidlo a pustil sa po prúde riekou, ktorou kedysi prišiel od mora. Bol nedočkavý, v duchu sa tešil, plánoval. Keď dorazil k pobrežiu, zoskočil z plavidla a vyšiel na breh. V piesku niečo uvidel. Ako sa približoval, začal spoznávať niečo, čo ho veľmi zarmútilo. Boli to trosky jednej z pltí, ktoré kedysi zostavil a ponechal na pobrežiach podľa neho nových morí. Ako ubiehal čas, voda vyplavila niekoľko z pltí. Boli ešte zachované. Prekonali však veľkú vzdialenosť. A tak si zvláštny tvor uvedomil, že na planéte je iba jedno more. Každá jedna namáhavá cesta proti prúdu do hôr, každá jedna krása, ktorú videl pri plavení sa dole prúdom ho priviedla stále len na jedno miesto, k jeho pôvodnému životu. Snažil sa zmeniť ho, plánoval, spoznával, spestroval si spomienky ale život sa mu nepodarilo zmeniť.

Kamene starnú, zmenšujú sa, mrvia sa na drobné, občas sa nejakým vonkajším vplyvom posunú, presunú a podobne. Vo vesmíre je to podobné. Veľké hviezdy vyhárajú, rôzne sa zrážajú, drobia na malé, práchnivejú. Zaujímavé je to, že často vidíme, čo už neexistuje. Množstvo hviezd sa nám rozhodlo ukázať ešte skôr ako sme mali na zemi dinosaury, skôr ako sme mali na zemi život a až teraz ich vidíme. Možno tá žiara, ktorú uvidíme zajtra je posledným výkrikom hviezdy pred jej zánikom a miliardy rokov jej niet. Výkrik do prázdna. Pri pohľade na oblohu počas prechádzky vonku si ani neuvedomujeme, aké staré je svetlo, ktoré vidíme. Občas si pomyslíme že aha, tá hviezda blikla, aha, hentú sme ešte nevideli, tamtá je iná. Nevieme sa v nich orientovať a pokladáme to za obyčajnú nočnú oblohu. Každý jeden obraz hviezdy sem ide z nejakého dôvodu. Ide sem, aby sme ho videli, aby nás pravdivo informoval o tom, čo je tam, odkiaľ ide a ako to tam vyzerá. Obraz putujúci v svetelných lúčoch dúfa, že na druhej strane bude niekto, kto bude vedieť obraz zaznamenať a spracovať. Nemá odkiaľ vedieť kam ide a čo tam nájde. Ide tam s vierou v niečo. Putuje za svojou víziou o budúcnosti. Neúnavne, vytrvalo, skúšaný rôznymi známymi aj neznámymi prekážkami. V cieli zistí, že to bolo zbytočné. Ľudia jeho snahu vidia len ako “svetielkujúcu hviezdu”. Pár nadšencov má možnosť vidieť obraz pomocou špeciálnych zariadení, napriek tomu si môžu len povzdychnúť, že vidia minulosť. Pozerajú sa do kroniky vesmíru. Aký obraz k nám prichádza? Trhá ho cestou na kusy čierna diera? Trhá ho na kusy niečo, čo nepoznáme, čo nedokážeme spozorovať? Možno. Na začiatku je úmysel, potom sú prekážky, na konci zmarená snaha…

Čistý paradox zbytočnosti. Obrovský zámer sprevádzaný gigantickým odhodlaním a trpezlivosťou. Efekt minimálny, priam žiadny. Pri veľkosti vesmíru je to istý paradox. Vo svojej veľkosti nám poskytuje tak veľa a tak málo. Dáva nám absolútne minimum, minimum potrebné pre život. Pre nás je to však všetkým, bez toho minima by sme neboli. A jeho malé bonusy, bonusy v náznakoch histórie vlastnej existencie pokladáme len za “oblohu”. Podobne ako s ľudskou snahou. Na začiatku je úmysel, potom narážame na prekážky a na konci býva často zmarená snaha. Vysielame svoje úmysly ako vysielajú vzdialené hviezdy svoje obrazy a nič z toho…

Vždy, znova a znova ma prekvapia, niekedy sa opakujú, napriek tomu si to často neuvedomím a pokladám ich za nové. Niekedy ma napĺňajú strachom, smútkom, niekedy radosťou. Pomocou fragmentov sa prenesiem do ich pôvodných svetov. Môžem tam vidieť iné konce v mojom svete začatých príbehov. Vznášam sa nad javiskom udalostí a pozerám sám na seba. Som bezmocný a nedokážem zasiahnuť. Nevládzem zadržať ani oponu, ktorá by ten zvláštny príbeh predčasne ukončila. Farby sa strácajú jedna v druhej, menia sa v nepravidelných intervaloch a dodávajú mi nadprirodzené schopnosti.

V tom sa niečo zmení. Už nie som len obďaleč stojacim divákom. Už som v deji. Musím sa rýchlo zotaviť z prekvapenia a začať uvažovať. Blíži sa temnota. Pohlcuje mi ruku, tú druhú tiež. Utekám pred ňou, musím sa zachrániť. Som však pomalší, dostihuje ma temný osud strateného v dimenziách. Začínam sa strácať. V tom sa dotknem iného fragmentu a dostanem sa do rozdielneho sveta. Tu mám nadprirodzené schopnosti. Viem lietať. Viem prechádzať stenami. Dokážem meniť výjavy pred mojím zrakom obyčajnými myšlienkami. Nepáči sa mi obloha, prifarbím ju paletou v mojej ruke. Zachraňujem strateno.

Nechcem odísť, vo vrecku sa mi však rozžiaril fragment. Opäť iný ako tie predošlé. Každý z nich v sebe nesie svoju vlastnú bránu. Kľúč je nedostupný. Brána sa rozhoduje sama. Vyberá si koho a kedy vpustí dnu. Práve sa sústredila na mňa. Nie je mi pomoci a vysáva ma z aktuálnej existencie. Putujem hrčkami svetla. Som rozdrobený a je mi fajn. Mám obavy, či všetky dorazia do cieľa. Niektoré meškajú, prichádzajú neskôr. Sú však všetky. Poskladám sa a som v inom svete. V zrkadlovej kópii toho môjho, skutočného. Všetko je obrátené. Ja som zvnútra naruby, vidím všetko z pozitívnej perspektívy. Dimenzia budúcich dôb. Už viem, čo príde, keď sa vrátim domov. Do môjho sveta. V porovnaní so spoznanými mi pripadá fádny a jednotvárny. Nevýrazný, neschopný ma prekvapiť. Bojím sa návratu. Je mi fajn a nechcem odísť z tohto sveta. Pohlcujem sám seba, neviem kam. Zo svetov mi zostávajú len fragmenty uložené v mysli. Som na ceste. Na pomedzí svetov. Niečo ma tu zdržalo. Asi si musím zoradiť myšlienky. Už na tom pracujem, ide to pomaly. Odrazu sú fragmenty úplne iné. Sú nejasné, stratil som schopnosť identifikovať ich. Môj jazyk nepozná dostatok výrazov na ich opísanie.

Takmer každý večer nachádzam nové a nové. Nachádzam ich, aby som veľké množstvo z nich ráno stratil. Len niekoľko sa vryje do mňa aby ma sprevádzali aj naďalej. Občas neviem či to bola skutočnosť. Inokedy viem, že nebola. Bojím sa, že raz o ne prídem úplne. O nočné sny.

Vyžaruje totiž červené svetlo. Kto sa dostane tak vysoko, ťažkým úmorným terénom a má možnosť ju vzhliadnuť, ten neodolá a premôže ho zvedavosť. O svojom zážitku však nikomu nepovie. Chvíľu váha so vstupom. Potom ho omámenie vtiahne a stratí sa v červenom svetle. Okolo sa nachádzajú skaly, podobne ako v iných skalných dierach, tieto sa však líšia svojím pravidelným tvarom, svojim usporiadaním. Majú svoj vlastný systém. Po prechode vstupnej brány je vidieť dlhú chodbu, nedá sa však povedať, odkiaľ sem preniká to červené svetlo. Zdá sa, akoby vyžarovalo priamo zo skál. Ale tie sú nepriehľadné, preto nie je možné vysvetliť, čo zvedavec uvidí. Jemný vánok z hlbín ho vábi hlbšie a hlbšie. Nevedno, koľko krokov spravil, ako ďaleko sa nachádza od vstupu. Nevedno, koľko času strávil kráčaním. V tom začne na kamenných stenách objavovať ešte krajšie skaly. Každá znázorňuje niečo pekné, čo je z jeho života. Každá sa mu vďaka tomu páči, preto sa teší. Červená diera mu zhmotňuje jeho fantázie, podvedome však tuší, že sa ich nesmie dotknúť. Preto to nerobí a s úsmevom na tvári pokračuje hlbšie do útrob strateného. Teší sa, koľko pekného a nesplneného ešte zažije. Po nekonečne dlhej ceste sa chodba rozširuje až do obrovského priestoru, takmer nezmerateľného. Červená je tlmená, dopĺňajú ju rôzne iné farby. Celé spektrum sa rozkladá priestorom. Absolútne opojenie. Aj zvedavcove fantázie sa odrazu začali pohybovať a vystupujú zo stien. Naberajú na hmote a prestávajú svietiť. Sporadicky vydávajú zvuky, je počuť hlasy svojich blízkych. Zvedavec si silou svojich myšlienok môže zariadiť vlastnú chvíľku. Má navôkol všetko, po čom túžil. Zaliala ho eufória. Vôbec nepomyslí na návrat. Kvôli ošiaľu zabudol na skutočnosť. Myslí si, že všetko navôkol je skutočné. Je spokojný, vymyslel si v rýchlosti dokonca príbeh o plnení svojich snov, je hrdý na svoje úspechy.

V tom nastane ticho a tma. Zakrúti sa mu hlava. Striedavo vidí pred sebou tmu a tunel smerom von z diery. Akoby bol na kolotoči, ktorý nie a nie sa zastaviť. Tajomná sila ho nadvihne a nesie tmou. Zatmie sa mu pred očami a v momente precitne na skale. Na inom mieste, ďaleko od červenej diery. Vydesený sa spytuje, čo sa stalo, na nič neprichádza. Preto sa rozhodne mlčať o svojom zážitku. Nechá si ho pre seba a nadlho sa bude vnútorne zožierať. Utrápený sa zorientuje a vyberie domov. A tak červená diera zničila nádej ďalšieho človeka v splnenie svojich snov. Rovnako ako povrchnosť a nedostatočný nadhľad. Zvedavec si ale časom uvedomí, že na to, aby sa mu sny plnili, nepotrebuje červenú, modrú ani zelenú dieru. Možno si svoje sny splní, lenže bez jeho pričinenia to nepôjde.

Niekoľko rokov sa snažím prekročiť jeden tieň, ktorý je väčší ako ja a nepretržite ma ťaží. Dopadá na cestu predo mnou a tým mi znemožňuje dobrý výhľad na smer, ktorým sa uberám.

Tieň ťažiaci moju existenciu som spozoroval až po strate perly. Vedel som, kde sa nachádza. Tieň však neustúpil. Nenabral som odvahu vojsť do vody v rokline. Nemal som odvahu ísť si perlu vyloviť. A tak som sa často na svojich cestách strácal. Nevidel som pred seba. Nevidel som ani navôkol, každý krát, keď som sa obrátil, obrátil sa aj tieň. Oslepujúca tma je správny výraz. Nevysvetliteľný. Občas sa z tmy vyrojil húf svetojánskych mušiek naznačujúci mi, aby som ho nasledoval. Vždy som sa vybral za húfom, previedol ma kusom lesa. Potom sa však mušky rozleteli, prestali svietiť alebo som ich jednoducho v zúfalstve z nekonečnosti lesa rozohnal. A tak som sa opäť stratil vo svojej vlastnej tme. Blúdil som a opakovane sa vracal na to isté miesto. Poznal som ho, mal som v tráve vydupanú značku. Značku od neustáleho sa zmietania a snahy prekabátiť samého seba.

Trvalo to veľmi dlho, nedokážem to spočítať. Nedokážem spočítať koľko úbohých svetojánskych mušiek prišlo o život v snahe mi pomôcť. Bol som bez nádeje na objavenie cesty z lesa von. To bol len začiatok. Pri špecifickej hviezdnej konštelácii som v lese stretával bludičky. Ich cieľom bolo obalamutiť ma a zaviesť ešte hlbšie do lesa. Každý krát ma dokázali omámiť falošnou vôňou prameniacou z ich nadprirodzených schopností. V ich prítomnosti uhasínal aj môj tieň. Vždy som si pomyslel, že je koniec, prekročil som ho. Preto som sa nesnažil prebudiť z omámenia. Až keď som bol hlboko v lese, bludičky odišli a nechali ma na pospas svojmu vlastnému osudu. Schopnosti mu čeliť alebo podľahnúť. V tom prišli naspäť moje verné svetojánske zelenou farbou žiariace mušky. Prinášali mi opakovane, neúnavne teplo aby ma zahriali počas chladnej noci. Ich dobrovoľné obete som si uvedomoval, nedokázal som im poďakovať sa ako by si zaslúžili. V lese som začínal mať vychodené chodníčky. Podľa nich som sa pomaly začal orientovať. Začal som byť vnímavejší voči zámerom bludičiek. Preto som ich stále menej poslúchal, neskôr som dokázal odolať aj ich mámivým snahám podvoliť si ma. Začal som byť bludičkou sám. Ony to vedeli, pravdepodobne len vďaka tomu ma nechali. Sám vo vlastnej nedôvere som si krížil lesom vlastné vychodené cestičky, presviedčal sám seba, že strom okolo ktorého prechádzam je mi neznámy, bez ohľadu na skutočnosť, že som okolo neho prechádzal denno denne. Klamal som sám seba v snahe nepohltiť svoju nádej. Bola mi nanič. Oberala ma o drahocennú energiu. Vďaka nádeji v správnu cestu som nedokázal na vysoké stromy vyliezť a nedokázal som sa pozrieť, ako ďaleko od okraja lesa sa nachádzam. Bol som stratená existencia-neexistencia. Nedobrovoľne-dobrovoľne stratený sebaklamom.
Mal som však aj silnejšie dni. Vtedy som sa zhováral so svietiacimi muškami. Nakoniec som ich požiadal nech už pre mňa neumierajú. Povedali že je to ich úlohou. Namietal som a viedli sme siahodlhé rozhovory o správnosti ich poslania. Poslania pomôcť mi za cenu vlastného vyhasnutia. Plnili ho dôsledne, bolo mi ich ľúto. Nakoniec som ich presvedčil, prestal mi chodiť na pomoc. Zostal som sám.

Po nespočitateľných pokusoch sa mi podarilo dostať k okraju lesa. Nezastavil ma ani môj tieň. Videl som pahorkatú lúku obrastenú jarnými kvetmi. Bola ešte len zima, bol to ale magický rok a preto ma prišla jar čakať na lúky. Prišla ma posilniť na ceste k rokline. Tieň slabol, bol som už na rozžiarenom slnku. Tieň nemal moc, zmenšoval sa. Opojený jarnou eufóriou som si kráčal míľovými krokmi za svojou roklinou a mojou stratenou guľôčkou. Bol som pripravený prekročiť svoj tieň a vojsť do rokliny, namočiť sa do chladnej bystriny a vyloviť si ju.

Prišiel ten okamih. Pozrel som sa do rokliny ale suchozemskú perlu som neuvidel. Posledná žijúca svetojánska muška, môj tajný ochranca. Nevedel som, že šla so mnou. Mala ma za každú cenu chrániť. To aj robila. Prezradila mi, že guľôčku vylovil niekto iný. Nemala odvahu mi to skôr povedať, tušila že by som jej neveril. Môj tieň ma prekročil skôr ako ja jeho. Jeho veľkosť sa razom zdvojnásobila, nadobudol schopnosti narábať s energiou. Zrazil ma do rokliny. Nepripraveného ma strhol prúd aby ma uniesol do neznáma. Muška za mnou letieť nestíha, iba môj tieň je dostatočne rýchly. Zostalo chladno, predčasná jar sa skončila, rozžiarené kvety zvedli.

Narodí sa z nenazdania, bez príznakov. Každý jeden má svoju vlastnú kopku v ktorej žije. Je to malá, nenápadná, tmavá diera. Je v nej poskromne miesta, on sa však dokáže do nej vtesnať. Nezaujíma ho okolité dianie, žije si sám pre seba. Bez potreby vystrčiť sa z kopky aspoň na chvíľu von, si spokojne existuje veľmi dlho. Temnota je jeho jediný priateľ. Temnota je jeho poživeň. Má ostňami obrastené telo, tie sú veľmi dlhé a ostré. Nedokáže ich stiahnuť, jeho chvost je posiaty tými najväčšími kusmi, čo viac, je veľmi silný a dlhý.

V kopke ho nikto neruší. Nie preto, že by sa ho niekto obával. Je to vďaka jeho schopnosti vôbec nezaujať okolie. Nikto necíti potrebu sa s ním zblížiť, nikto necíti potrebu ho spoznávať, skúmať. Často o jeho existencii neexistuje ani tušenie. Von zo svojej kopky vylezie len raz počas svojho života. Je to po veľkej silnej búrke. Nikto nedokáže vysvetliť, ako rozozná zakrádač práve svoju búrku, vždy však vylezie len jeden, ten správny. Prívalová voda ho odnesie ďaleko od kopky na veľké priestranstvo, kde prúd vody zoslabne. V tom momente zakrádač rozvinie svoj mohutný chvost a postaví sa. Namiesto nôh má pahíle pripomínajúce želatinu. Pahíle sú jedno z dvoch miest, kde nemá ostne. Vďaka tomu sa dokáže pohybovať veľmi rýchlo a zájsť veľmi ďaleko. Po vpití sa vody do zeme sa ukáže, že priestranstvo je v skutočnosti veľmi pekná lúka. Zakrádač sa otrasie od vody a začne sa posúvať. Ostnatým chvostom rozrýva pôdu a zanecháva v nej hlboké brázdy. Prejde cez lúku a začne si hľadať tento krát už len dočasný úkryt. Schová sa za najbližším krom. Prezradiť ho môže len hlboká brázda. Tú žiaľ zo strany, na ktorej sa ukryl nie je vidieť. Neďaleko lúky je chodník obľúbený prechádzkychtivými jedincami. Zakrádač tak nemá núdzu o svoju obeť. Vyhliadne si svoj terč a začne sa zakrádať. Je napriek svojej zdanlivej nemotornosti veľmi tichý, preto si ho spočiatku nemá obeť šancu všimnúť. Kde-tu sa ukrýva za rôznymi prekážkami. Ešte sa nechce priblížiť, nechce sa ukázať. Neprekáža mu prípadné odhalenie. On sa len rád hrá. Rád za sebou zanecháva brázdu, je to súčasť jeho zvrátenosti. Najradšej má, ak sa obeť prejde do kruhu a brázdu uvidí. Tak je to aj tento krát. Obeť sa otočí okolo kríkov a zabočí na lúku. Už niet návratu. Uvidí brázdu, ktorej sa začuduje. Začne uvažovať, čo ju mohlo spôsobiť, začne uvažovať prečo tu je a či sa nedá odstrániť. Skúsi brázdu na kúsku udupať, nejde to. Želatinové nohy zakrádača zanechávajú za sebou gebuzinu, ktorá nateká do brázdy a vytvára z obyčajnej hliny extrémne silný betón. Kruh sa pomaly uzatvára, zakrádač sa približuje k svojej obeti, tá si vo svojej zaujatosti podivnou brázdou vôbec nevšíma okolie. Zakrádač ju niekoľko krát obíde, vytvorí okolo nej veľký kruh nepreniknuteľného gebuzinového betónu. Nakoniec ju zrazí chvostom k zemi a ona sa prilepí o gebuzinu. Zakrádač sa zvalí na bok a začne sa kotúľať. Kotúľa sa po svojej obeti a nepretržite ju bodá svojimi ostňami. Vypúšťa z nich zapáchajúci a štipľavý jed mučiaci obeť. Šokovaný neborák obeť, netušiaca či spí alebo bdie sa ani nesnaží z betónovej pasce dostať. Ostňami dotrhané oblečenie, jedom spuchnutá duša.

Zachrániť ju môžu len dve veci. Ak príde ďalšia búrka, podobne silná a podobne veľká, ako tá, ktorá vyhnala z kopky zakrádača, odplaví ho preč a gebuzina zmäkne. Vtedy sa zovretím doráňaná obeť pozbiera a vyberie domov. Bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa odváži znova ísť na prechádzku tým istým chodníkom. Obavy z rovnakého osudu jej nedajú spať pri pomyslení na lúku.
Ak je obeť silnejší jedinec, dokáže chytiť zakrádača za chvost na malom mieste, druhom z dvoch, kde nemá ostne. Zakrádač od strachu vypustí zo seba gebuzinu úplne inej farby ako je tá, ktorú zanecháva v brázdach a táto dokáže betón roztopiť. Z obete sa tak stáva víťaz plný nových zážitkov a skúseností.
Najväčší smoliari zostanú so svojím trápením, až pokiaľ ich náhodný okoloidúci nezachráni. Ak sa žiadny nenajde, zostanú tak navždy. Zmietajúci sa v zovretí zakrádača.

Každý zakrádač má s ostatnými zakrádačmi veľa spoločného. Hlavne majú spoločné meno. Je to neistota.

Na jar vyrástla púpava. Bola žltá, bola veselá a žiarila v zelenej tráve. Keď však dospela, už nebola taká žiarivá, už nebola žltá a vôbec nebola taká pekná. Tam, kde bol predtým kvet zostali biele chumáče spojené z malých akoby padáčikov, z ktorých každý bol pripravený niesť malú púpavu. Malú, v podobe hnedého zárodku. Čakali na vietor. Ten raz prišiel a všetky ich odtrhol od zeme. Vzniesli sa a začali putovať. Hnané silou vetra boli rýchle ako vtáky. Pozerali sa z výšky na lúky, ponad ktoré leteli a predstavovali si ako by sa im pekne rástlo na takom otvorenom priestranstve aké občas uvideli. Sem-tam sa niektorý padáčik oddelil, vzal ho točivý prúd vzduchu a poslal ho iným smerom. Niektoré zostali spolu, iné, oddelené putovali osamotené alebo sa stretli s inými padáčikmi, podobnými im, pochádzajúcimi však z inej púpavy. Inej lúky, iného miesta. Boli nútené sa miešať, nemali na výber. Niektoré z nich putovali celé dni, iné len chvíľu.

Často si povzdychli nad svojou neschopnosťou, iné optimistickejšie len dúfali v pristátie na peknej lúke. Boli aj velmi prieberčivé, za každú cenu sa snažili rozprestrieť svoje páperie viac, aby leteli vyššie a ďalej. Niektorým sa to podarilo, iné odmenil vietor za svoju opovážlivosť nahnaním do rieky, nahnaním do jazera. Tie sa často stali obeťou svojej nerozvážnosti, keď neboli schopné sa odlepiť od hladiny a buď sa po chvíli potopili alebo si ich zmýlila ryba s hmyzom a poslúžili na účel iný, ako im bol predurčený. Tie šťastnejšie cestovali ďalej. Boli už nedočkavé. Vietor bol nevyspytateľný a tak plynul čas. Tie menej trpezlivé si povzdychli a vietor si to všimol. Prehnal sa preto tesne ponad vrcholce stromov, ponad hory a zanôtil im melódie nevýdané, ukľudňujúce nie len malé púpavové padáčiky ale aj všetkú lesnú zver. To ich dokázalo vždy upokojiť.

Za lesom sa k nim pridali padáčiky z kvetov im neznámych. Boli z veľkej diaľky. Zvedavé púpavové padáčiky sa opýtali odkiaľ sú a ako dlho cestujú. Jeden neznámy začal rozprávať o ich ceste. Vôbec si už nepamätal ako dlho cestujú. Vedel len, že pochádza z úplne inej zeme. Nepoznal lesy, nepoznal hory. Aj chladný vzduch mu bol neznámy. Na začiatku rástli všetky na veľmi peknom, pestrom, fialovo-žltom kvete. Boli pyšné, navôkol bývali jediné v tak krásnyh lupeňoch. Žilo sa im pohodlne, mali pre seba veľa priestoru, ich kvet si dokázal odložiť množstvo dažďovej vody a tak nikdy netrpeli smädom. Raz sa však lupene roztvorili až príliš, voda sa začala pomaličky vytrácať. Lupene opadávali jeden po druhom, nikto nevedel, čo to má znamenať. Všetky padáčiky boli vystrašené, nevedeli čo príde. Až raz prišiel vietor. Bez opýtania ich oddelil od torza letnej krásy a vzal ich sebou na ďalekú, neznámu cestu, akoby bez konca. Cestovali dlho, ponad najrôznejšie miesta až sa stretli s padáčikmi púpavy. Púpavové padáčiky, naučené na jednotvárnosť a veľmi skromne vyrastené, krútili hlavami, o to viac, keď im neznámi privandrovalci povedali o túžbe vrátiť sa na miesto, odkiaľ pochádzajú. O tom, ako sa snažili spojiť do väčšej vločky a preľstiť tak vietor. Bolo to však vždy neúspešné. Vietor ich rozfúkal. Niektoré padáčiky spadli na zem a bez šance na návrať sa museli zabývať. Púpavy predtým vôbec neuvažovali o tom, čo urobia. Po neúspechu neznámych svoj názor nezmenili a tak svorne cestovali, kam ich vietor povedie.

Raz vietor ustal. Všetky padáčiky ležérne pristáli na zemi a zasiali tak seba na miesta, kde predtým neboli. Boli zmierené a spokojné. Už vedeli, že svoj pôvodný domov nenájdu. Vedeli, že sa už nikdy nevrátia ale napriek tomu boli šťastné. Pochopili, že ak sa budú snažiť hľadať niečo tam, kde to nie je, budú sa snažiť to nájsť za každú cenu, zostanú len sklamané alebo sa im ich hlúpa snaha vypomstí.

Podobne ako s ľuďmi, hľadáme veci tam, kde nie sú. Robíme to len preto, že si chceme splniť svoje sny nasilu a nenecháme im voľný priebeh. Na rozdiel od padáčikov máme viac šancí a napriek tomu sme len veľmi ťažko poučiteľní, preto svoje chyby opakujeme. A na konci príde vždy vietor.

Jedného dňa sa prebudil s rozhodnutím vydať sa na cestu. Nasledovať svojich predchodcov a spoznávať nepoznané. Nevedel prečo je to tak, ale podvolil sa svojmu raňajšiemu nutkanie a vyrazil. Predsa len mal už istý čas pocit stiesnenosti.
Z malého údolia, v ktorom žil sa vyškriabal na kopec a vhupol do rokliny. Bola celkom úzka, stačila však na to, aby prešiel. Cesta bola kostrbatá, chvíľu to šlo rýchlejšie, chvíľu to šlo pomalšie. Tešil sa z prostredia, ktorým šiel, bolo veľmi pestré. Z rokliny nevidel veľa, bola však vrásnitá a z úžiny nad ním vstupovalo dovnútra svetlo presvecujúce každý jeden tmavý kút. Cítil sa ako vo sne a s dobrou náladou si vykračoval cestou necestou. Bolo mu čudné, keď nikoho nestretol, napriek tomu pokračoval. Občas zapochyboval, či sa vybral dobrou cestou, na druhej strane ich údolia totiž bol iný vrch s inou roklinou za ním, ktorý bol väčší a ním do údolia chodili noví osadníci. Pomyslel si však, že asi je dobre tam, kam smeruje, keď sa nikto nevracia. Niekedy dokonca okolo neho presvišťal iný osadník, na niektorých z nich si spomínal. Nevedel, kam sa tak náhlia, on mal času dosť. Prišiel k zavalenej časti rokliny. Musel to prekonať. Vedel, že cesty späť niet.
Dumal ako si cestu uvoľní. Po chvíli sa sústredil a objavil v sebe nevídané schopnosti. Vďaka sústredeniu posunul popadané skaly na ceste, mohol sa tak vybrať ďalej. Pod jednou zo skál uvidel osadníka, ktorý ho pred časom predbehol. Po tom, ako ho vyslobodil sa uistil či je v poriadku. Bol. Rozhodol sa však nepokračovať v ceste a napriek prekonanej trase sa vráti naspäť. Rozlúčili sa a vybrali sa smermi naopak.
Čas ubiehal a cestovateľ prišiel na koniec rokliny. Rozprestrela sa pred ním obrovská plocha ožiarená svetlom, ktoré mu malými lúčmi svietilo pod nohy počas jeho púte. Zastavil sa a chvíľu sa tešil zo svojho zraku. Tešil sa z možnosti uvidieť tú krásu. Svetlo bolo tak jasné, až nemohol vidieť čo je ďalej. Nevedel, čo ho čaká. Vedel len, že tam musí prejsť, stratiť sa v tom svetle a nevracať sa.
Keď sa vynadíval, spravil prvý krok do stratena. Nadľahčila ho akoby hmla ktorá ho preniesla až na koniec tejto osvetlenej nádhery.
A tak sa zrodila myšlienka.

Malý škriatok však mal pravé tváre rovno dve. Vidieť nebolo ani jednu, boli ukryté v jeho vnútri a napovrch prenikali tak transparentne, že si to najprv neuvedomoval ani on sám. Väčšinou ho ovládala prívetivá tvár, ktorá bola silnejšia. Len občas, keď ho niečo trápilo a lepšia tvár sa snažila pomôcť mu, dali tak nechtiac možnosť ukázať sa tej zlej. Nikdy nekraľovala dlho, stihla často napáchať veľa škody. Bola nepríjemná, prskala sliny, škaredo sa pozerala. Vždy, pri svojom trápení a prehranom boji s tvárami, prichádzal škriatok o kamarátov zo svojho malého rozprávkového sveta. Po nejakej chvíli sa prebrala šokom omámená dobrá tvár a vždy tú zlú premohla. Žiaľ, krivdu vždy už nestihla napraviť. Tak prichádzal škriatok o svoj maličký svet.
Preto často blúdil po šedivých uličkách, hľadajúc riešenie svojho problému. Neuvedomoval si premeny mesta, premeny okolia, premeny životov naokolo. Tak mu všetko unikalo. Občas sa zo svojho dumania prebral, všimol si zmeny a bol z nich tak zmätený, že často prehral svoj boj nad zlou tvárou.
Nerozumel už ničomu, vyhýbal sa zvyšku skalných blízkych aby ich uchránil a prichádzal aj o posledné fragmenty svojho sna. Snažil sa, putoval, blúdil. Keď spoznal nových škriatkov, bál sa ich. Bál sa čo môže čakať od svojich tvárí. Jeden starý škriatok mu povedal o možnosti zbaviť sa zlej tváre. Iba by sa rozsypala a vyprchala. Ako bublinky v sčerenej vode. Každý krát, keď sa mu vráti dobrá tvár, je silnejšia a tá zlá oslabuje, vyhráva zriedkavejšie a zriedkavejšie. Nesmie sa dať pohltiť. Toho sa škriatok držal a ďalej si blúdil nepozorovaný vďaka svojej šedivej nenápadnosti šedivými starými uličkami veľkých životov.
Ostatní škriatkovia mu držali palce, nech sa mu podarí zvíťaziť, možno už nebude šedivý, možno sa dostane aj do ľudského sveta a viac už nebude škriatkom.