roxoria.org

Dnes bola schválená novela zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Je to presne ten zákon, ktorý upravuje telesné tresty.

Znenie novely nájdete tu. Zakazujú sa všetky formy telesných trestov na dieťati a iných hrubých alebo ponižujúcich foriem zaobchádzania a trestania dieťaťa, ktoré mu spôsobujú alebo môžu spôsobiť fyzickú či psychickú újmu.

Z toho vyplýva, že nie len facka je protizákonná. Protizákonné bude aj dotlačenie dieťaťa do kúta kľačať (pokiaľ by sa šťastlivcovi podarilo k tomu dieťa primäť bez niekoľkých porušení toho istého zákona), lebo je to ponižujúce. Keďže psychickú újmu môže spôsobiť aj krik, ktorým by sa rodič snažil dieťa potrestať, v podstate je mu zakázaný aj ten. Keďže je tam definované to pekné slovíčko môžu. Každý psychológ povie, že krik je hrubou formou zaobchádzania a môže spôsobiť újmu.

Obhajcovia tohto zákona rozprávajú, že dieťa je možné vychovať bez akýchkoľvek trestov. Neviem či majú slabú pamäť alebo sa nenarodili – jednoducho sa z ničoho ocitli dospelí ale pravda by to bola len v prípade, že by bolo dieťa absolúdne izolované nie len od dnešnej metly detí – médií ale aj od okolia. Dieťa nedokáže rozlišovať samo medzi dobrom a zlom. Vhodným, nevhodným. Dieťa rado kopíruje, napodobňuje. Ja som bol vychovávaný slušne, s výnimkou mojej starkej, ktorá keď som meškal zo školy mi šla naproti s pracherom som nebol ani extra bitý. Slušne som sa zdravil ľuďom, neodvrával som, atď. Ale už v škôlke som sa stretával s deťmi, ktoré boli menej poslušné, boli “odvážne”, lebo si dovolili papuľovať, robiť zle. Keďže som bol dieťa, tak som neposudzoval či je to dobré alebo zlé, jednoducho som sa často nechal ovplyvniť a potom som ich napodobňovať. A keď mi bolo také správanie zakázané, tak som nedokázal pochopiť prečo, tak som to stále skúšal a vymýšľal ako ten zákaz obísť. Spomeniem si aj na jeden príklad nesúvisiaci s odkukávaním ale s bežnou detskou zvedavosťou. Veď predsa vysvetlenie, že strkanie klincov do elektrickej zástrčky je nebezpečné a môže mi ublížiť bolo nezrozumiteľné (ako si decko dokáže predstaviť nejaký prúd, ktorý ho zabije keď nič nevidí?). A tak som dostal. Potom, do doby, kým som bol schopný porozumieť nebezpečenstvu strkania klincov do zástrčky som to nerobil, lebo som rozumel tomu, že budem kľačať na malom drievku, ktoré ako sviňa tlačilo do kolien a bude ma bolieť riť.

Na druhom stupni základnej školy sme už všetci vystrkovali rožky, lebo sme sa už cítili svetaznalí a veľkí. Boli sme pomaly dospelí. A tak sme občas mali pocit, že na hodinách nemusíme dávať pozor alebo sa môžme nejako inak zabávať. Mali sme niekoľko učiteľov ešte zo starej školy. Tí sa neštítili nám šľahnúť tak, že nás to bolelo aj 10 minút. Potom sa stalo, že ten dejepis, ktorý ma nezaujímal som si odpočúval a nakoniec som si ho pamätal z hodiny a dostával jednotky.

Hanba a poníženie? Často účinnejšie ako telesný trest. Navyše, oveľa viac ako môže byť pre dieťa ponižujúci nejaký zákaz alebo iný trest (už dva krát spomenúte kľačanie v kúte), je poníženie zo strany rovesníkov. Ponižovanie od spolužiakov alebo iných detí. To zanecháva oveľa väčšie stopy ako vedomie, že nemôžem rodičom skákať po hlave. Ako malé dieťa, možno 4-5 ročné som mal také červené nohavice. Kúpila mi ich teta na liečení v Piešťanoch. Mal som ich veľmi rád. Boli sme u rodiny v Nitre, ako slušne vychovaný som sa šiel skamarátiť s deťmi, ktoré sa tam hrali na preliezačke v parku. Najskôr do mňa hodili kelímok od termixu, ktorý mi urobil fľaky na tých mojich milovaných nohaviciach a potom hádzali kamene a išli ma biť. Na to ma ani tá najpozitívnejšia výchova nepripravila. Ďalej si nepamätám čo bolo, stačí mi to, že si takú “banalitu” pamätám viac ako 20 rokov. A možno aj preto mám často stavy podobné paranoji.

Teraz si predstavme výchovu podľa obhajcov tohto zákona. Vychovávajú ich ako vo vatičke, možno slušné dohovory aj fungujú, aj keď si to neviem predstaviť, že je bežné 3 ročné dieťa chápavé na vek možno 9 rokov. Ale povedzme, že áno. Rodič s ním vyjde na pieskovisko a toto malé nevinné dieťa plné slušnosti, pokory a rešpektu si začne vykopávať v piesku jamu. Odrazu sa to znepáči nejakému dieťaťu vedľa a nahádže mu piesok do tváre. Buď sa rozbehne k rodičovi, ktorý s tým aj tak nemôže nič urobiť, popri tom môže začať uvažovať, že čo mu doteraz vraveli nie je pravda alebo začne robiť to isté – tiež nahádže tomu druhému do tváre piesok. A čo urobí ten rodič, ktorý sa ho nikdy nedotkol, nikdy naň nenakričal a nepotrestal ho? Určite bude zmätené a zapamätá si to na dlho, v horšom prípade ho to poznačí. Predstavujem si ešte eventualitu, že sa mu náhodou nič v rozpore so slušnou výchovou neprihodí. V škole bude ale za maznáčika a keď sa bude stále viac pohybovať v spoločnosti nevyformovaných drúkov, tak buď bude mať problémy aj maličkosti v živote persadiť alebo začne konať skratovo. Predstavím si “maznáčikov” a “bifľošov” zo školy. Bolo im vysvetlené, čo musia robiť, ako musia robiť. Nemuseli byť za to trestaní. Ale nebolo im vysvetlené množstvo nástrah života.

Vždy si predstavím harmonickú rodinku z filmu tuším Jedna ruka netleská, kde ten otec šťastnej rodinky trpí nejakou “rukofíliou”, matka vychováva deti naturálne bez vplyvu negatívneho prostredia, bez zvyšovania hlasu a trestov a ich dcéra mučí svojho brata a ten sa zase prezlieka za dievča.

To, že učitelia sa už dnes detí nesmú ani dotknúť je evidentné. Dopady poznáme z médií, ktoré síce majú veľmi rady senzácie ale z ničoho ich nevyrobia. Neviem, aký rešpekt voči rodičom majú decká, ktoré si dovolia napadnúť učiteľa, lebo im dal zlú známku. A nechcem si predstaviť čo urobia rodičovi, keď ich v 12tich nepustí na celonočnú diskotéku a nedá im peniaze na cigarety a alkohol.

Uvidím, ako tento podľa mňa skazonosný zákon prispeje k rozkladu zvyškov morálnosti našej spoločnosti.