Neviem, čo je národné povedomie
Posledných niekoľko dní som sa zamýšľal nad tým, čo znamená pojem národné cítenie resp. čo je to byť národne uvedomelý atď. O mojich záveroch sa dočítate ďalej v texte.
Na Slovensku máme Slovenskú Národnú Stranu (ďalej SNS). Je to strana s veľkou históriou. Jej názov je majestátny a znie hrdo. Človek by povedal, fajn, to je dobré. Najskôr sa budem zaoberať pojmom národné cítenie resp povedomie. Predstavujem si pod tým, že môžem byť hrdý na svoju vlasť. Že si ju chránim pred neprajníkmi ktorí na ňu kydajú, že ju prezentujem v zahraničí ako super-trooper, že sa zaoberám tradíciami, ktoré vytvárajú dlhodobé hodnoty. V protiklade stojí všetko, čo vnímam v okolí (tým pádom si asi ten pojem vysvetľujem zle). O vedúcom predstaviteľovi národnej strany sa do médií dostanú informácie o tom, aký bol vagabund, ako kradol a neviem čo všetko robil. Jeho preferenciám to síce na množstve nepridá, čo je tragické, ani neuberie. Tým pádom je všetkým “národovcom” jedno, že ich vedie človek označovaný ako zlodej. To je jedna možnosť. Vypovedať by to mohlo napríklad o tom, že voličská základňa sa riadi heslom vrana k vrane sadá alebo je jednoducho ľahostajná a nezáleží jej na našom národe. Druhá možnosť je, že sú voliči natoľko presvedčení o nepravdivom očierňovaní, až sa danou vecou nezaoberajú. Celé je to na posúdení ľudí.
Druhá vec, ktorá ma udivuje je prezentovanie národného povedomia u pospolitého ľudu. Našu národnú hrdosť prezentujeme tým, že nadávame na južných susedov, nadávame na západných susedov, nadávame na všetkých zahraničných ľudí, ktorí prídu do našej krajiny, robíme im zle, chodíme do zahraničia a tam nadávame, robíme neporiadok a snažíme sa odprezentovať čo najnegatívnejšie. Doma serieme nad hrobmi našich pôvodných národovcov tým, že nie, že preberáme zahraničné slová, my ich dokonca komolíme a ani sa nesnažíme ich poslovenčiť, jednoducho už niektorí jedinci zrejme presvedčení o svojej neskonalej múdrosti musia v takmer každej vete použiť nejaké cudzie slovo. To je hrdosť. Som na nich všetkých hrdý. Nerozlišujeme medzi kvalitou a nekvalitou, rozlišujeme medzi tým, či je to tuzemské alebo zahraničné. Keď náhodou podnikáme, namiesto toho, aby sme aj zahraničiu ukázali že to vieme a máme sa čím chváliť, tak radšej si znepriateľujeme aj našich bratov neochotou, aroganciou a hlúposťou, aby neboli o kúsok viac hrdí na to, odkiaľ sú. Všetko čo má do činenia s umením a je zo slovenska je trápne a nemá to “drive” (ano, aby som dotvoril atmosféru, tak som to takto napísal). Nezaujíma nás ani jedna z dôležitých súčastí národného povedomia. Naša história. Odhliadnúc od toho, že ak sa človek chce o našom území dopátrať niečo z obdobia pred Cyrilom a Metodom, tak má smolu (a predsa by sa určite toho dalo nájsť veľa), z tisícročnej histórie útlaku vedľajších susedov sme sa naučili akurát to, že sme si dali skákať po hlave. O nejakých detailoch, ktoré sa udiali v tej dobe na našom území tiež nič moc. Keď sa decká v škole dopracujú k časom okolo 1848, je im to smiešne. Mladí vedia akurát to, že pred 1989 tu bola doba temna, kedy sme pomaly nemali ani mestá a po roku 1989 sme sa stali najlepšou krajinou na svete a preto môžme na všetko srať.
Sme skutočne uvedomelý a hrdý národ.