roxoria.org

Aktuálne sa v médiách píše o návrhu zákona na ochranu detí a mládeže, ktorý by okrem iného mal zakázať fafrnkom (do 14-15) a aj mladým do 18 chodiť do podnikov bez dozoru rodiča alebo osoby, ktorej boli zverení. Má na to vzniknúť aj úrad.

Celý zákon nie je iba o zakazovaní púšťať decká do barov a podobne, má riešiť množstvo rôznych vecí, ja budem písať všeobecne, pretože nie som legislatívny analytik ani sociálny pracovník prípadne rodič. Navyše jeho najdiskutovanejšie časti aj tak súvisia.

Na internete a aj v médiách sa opäť vynorili kilogramy instantných analytikov a iných prírodných živlov, ktoré s tým nesúhlasia, lebo predsa za deti je zodpovedný rodič. Ako to už na slovensku chodí, alternatívu poskytnúť nevedia, preto si v duchu ich ideológie domyslím, že za trest, že rodičia na svoje deti serú alebo srať musia, budú zavretí do basy. Každý do jedného, až kým nezčernajú alebo sa nenaučia, že o deti sa starať má. A tie deti zmrazíme, kým rodičov z basy nepustíme aby sa neohrozil ich mravný vývoj počas neprítomnosti milujúcich. Zčernaných na výchovu pripravených rodičov pošleme domov a kuriérske služby im prinesú ich deti, doma ich položia k radiatoru (v lete na balkón) a počkajú si. Po niekoľkých hodinách nastane idilický začiatok novodobého Slovenska.

Dnes som narazil napríklad na tento blog (aká náhoda, opäť človek pochádzajúci z českej republiky kritizujúci našu legislatívu, ja to nerobím naschvál, skutočne len náhodou som to objavil). Okrem iného tam píše, že sme už zažili dobu kedy nám vraveli čo môžme a čo nie, že prečo ju máme vrátiť. Jednoducho preto, aby nemali decká v hlavách tak nasrané, ako má tá autorka. Držím jej palce, aby sa jej narodili rovno štvorčatá, ku ktorým bude pristupovať že im nič nebude zakazovať a prikazovať a ako 12 ročné ju skupinovo znásilnia a podrežú, pričom svoj čin zverejnia na internete a rozošlú mobilom kamarátom. Nech si to užije. V diskusii som sa ešte dočítal od ďalších ľudí, ako sa decká budú stretávať tajne a bude to horšie ako keď sa ožierajú v podnikoch. Aby som to všetko samozrejme ako vždy (inak by som sem nepísal) vyvrátil, zaspomínam si na svoje detstvo.

Keď som bol fafrnok, mohol som byť na rybách alebo sa bicyklovať väčšinou do 19:00, v lete do 21:00. Keď som mal tak 13-14 rokov, nahrával som si z rádia kúpeného od vietnamca na magnetické pásky hitparády z rádia. Raz za čas som sa objavil na podujatí v dome detí, ktoré bolo akási diskotéka pre deti. Tuším bývala do 18-tej alebo 19-tej (áno, začínala sa popoludní). Potom som začal dochádzať do väčšieho mesta na strednú. Tam som už niekoľko krát šiel aj na väčšiu diskotéku. Občas sa tam so mnou chceli dáki neandertálci biť ale nikdy sme sa do toho štádia nedostali. Potom som občas okúsil alkohol ale piť v slova zmysle, že idem do mesta aby som si nepamätal ako idem domov som začal až po strednej. Dovtedy sme si zvykli na také zverstvá vybaviť stanovačku alebo chatu. A boli sme spokojní, boli sme slušní. Mal som už od fafrnkovej doby spolužiakov, ktorí nemuseli z bicyklovania alebo inej aktivity byť doma o 19:00 prípadne 21:00. Oni sa ani nejako nebicyklovali, venovali sa rozbíjaniu okien, fajčeniu a podobne. Alkoholu sa venovali tiež oveľa skôr. V dobe, keď som ja ako som spomenul chodil občas na koncert alebo diskotéku sa viac-menej pozrieť oni už boli tí neandertálci, ktorí ma chceli biť. Nakoniec si nedokončili ani učňovky a neandertálci sú mnohí z nich doteraz a tiež sa chcú za všetko stále iba biť. Píjú menej, hlavne toľko, koľko im Fikuláš poskytne v dávkach. To je pravda. Dostal som sa však k podstate.

V dnešnej dobe fafrnkovia akosi preskočili bicyklovanie, preskočili aj nahrávanie hitparád, dokonca preskočili aj tie detské “diskotéky”. Dnešní fafrnkovia v tých ich malých nevyrastených papuliach premielajú vajgle, vďaka ekonomickému rastu krajiny majú aj väčšie vreckové (nehovorím o absolútnych hodnotách ale o reálnom vreckovom vzhľadom k aktuálnym cenám atď), ktoré im zaplatí každotýždenné experimentovanie s tajomstvami svojho metabolizmu v podobe alchimistických mixov najrôznejších treťotriednych páleniek. Sukne u fafrnkýň sa dajú nazvať skôr jánošíkovými opaskami než módnym oblečením a dovolil by som si tvrdiť, že niektoré sa nezdržujú ani so spodnou bielizňou aby toho stihli za večer čím viac. Namiesto pesničiek z rádia na spôsob “be my lover, baby be my lover…” - La Bouche a spol idú fekálie od ľudí, ktorí fafrnkov jednoznačne učia, aký je život na ulici ťažký. Vyštudovaní na štátnych školách za štátne peniaze v pokoji minulého režimu budú malým debilom rozprávať (to nie je spev) že sú pohlavné údy, že všetky ženy sú vagíny a nech odsúložia každého, kto s nimi nesúhlasí (som to zjednodušil). Fafrnkyne o sebe s radosťou počúvajú aké sú pracovité (výraz pre vykonávateľku najstaršieho remesla si dosadíte) a potom sa tak aj správajú lebo je to in. Fafrnkovia majú pocit, že zámena mien ľudí s mužským prirodzením je tak bežná ako počas puberty masturbovať. I keď neviem či po tých syntetických sračkách, ktoré si do gebulí vkuse tlačia na niečo podobné pomyslia. Sú sprostí a sprosté lebo sa vôbec neučia, mozgy im degenerujú a potom už skutočne nerozlišujú. Nedávno som stál na autobusovej zastávke. So strašným hlukom z jedného vystúpila bandička možno 6 fafrnkov. Šéfovala im fafrnkyňa, ktorá musela byť z cudziny, lebo z jej slovenského slovného prejavu sa dalo badať možno 5-6 výrazných slov a niekoľko slovies (z kontextu vychádza, o aké šlo). Obhadzovali niečím okoloidúce prostriedky verejnej dopravy a asi len môj škaredý pohľad a skutočnosť, že mám aspoň 2x toľko rokov, čo najstaršie z tých deciek a k tomu primeranú postavu ich odo mňa držala ďalej. Ale čo s nimi, keby mi aj niečo urobili, mám im rozmlátiť papule? Najskôr by som im polámal nejaké kosti na tvárach, vymlátil zuby a podobne. Len by som mal samé problémy. Niekoľko krát sa mi v sobotu stalo, že som večer cestoval z mesta. Keďže bývam v prievoze, mhd chodí okolo dopleru. Vychýrený podnik pre detiská. Keď fafrnkovia vyrastú o pár rokov na takých 16-18, stúpne im náležite sebavedomie. Už nie sú malí vychrtnutí fagani. Rozhodnú sa napríklad, že dopler je ďaleko, tak sa ožerú ako prasce ešte na zastávke. Potom nastúpia do trolejbusu, zapália si cigarety a stereotypnú cestu si krátia pokusmi o vykopnutie okna prípadne inou pohybovou aktivitou. Čo sa deje keď dôjdu do cieľa svojej cesty prenechám mojej a čitateľskej fantázii.

Niekto by argumentoval, že aj kedysi boli podobní “nespratníci”. Áno boli. Ale neboli podporovaní médiami, neboli podporovaní super-trooper masovou filmovou produkciou o kradnutí áut za 60 sekúnd a inými sračkami, neboli podporovaní tým, že keď zasran udrie dospelého, ten mu to nemôže vrátiť lebo je to týranie atď atď. Preto sa pomer vymenil. Kedysi bolo nespratníkov málo, často boli vo vyrovnávacích triedach, prípadne v osobitných školách. Dnes sú špeciálne školy len pre nejako špeciálne problémových ľudí čo sa týka aj intelektu atď. Namiesto vyrovnávacích tried je v móde decká vexlovať už od základky zo školy do školy a potom fagani vedia, že sa nemusia učiť lebo iná škola ich vezme keď ich vyrazia. Ak majú navyše zazobaných milujúcich rodičov, tak pre nich sú súkromné školy. Z tých niekoľko dobre vychovávaných vyrastú určite dobrí ľudia, ktorí sa aj budú vedieť o seba postarať. Ale o henten odpad sa budem starať ja, budú sa o nich starať ich slušní rovesníci a množstvo iných ľudí.

Ďalším protiargumentom by mohlo byť, že veď majú pubertu a z toho vyrastú. Keď sa pozriem na ľudí okolo 18-19 rokov, ktorí by už mali svoje ambície realizovať a začať sa utriasať, tak nič zaujímavé nevidím. Vidím to isté, čo vidím v nižších ročníkoch.

V závere sa vrátim k začiatku. K tej určite najlepšej myšlienke sveta, že keď im zakážeme sa ožierať v podnikoch, budú sa ožierať kade-tade. Nebudú. Množstvo z tých deciek sa totiž ožiera, lebo to vidí všade naokolo. Keď nebudú vidieť svojich kamarátov ako sa ogrcaní válajú po zemi, nebudú mať ani oni snahu sa ožierať. Samozrejme, budú v skupinkách chodiť kade-tade, budú rovnako riešiť chaty ako sme ich riešili my, i keď dnes skôr to riešia “na byte”. Ale bude to mať určite oveľa lepšiu kultúru a hlavne, bude to v oveľa menšom množstve.

Verím, že som nič z toho, čo som chcel napísať nezabudol. Keby náhodou, napíšem ďalší výchovný blog