Paradoxy vesmíru
Žijeme vo vesmíre, ktorý z pohľadu bežného pozemšťana vyzerá jednoducho. Tmavá plocha obsypaná bodkami. Takmer ako kamenné more niekde v strede lesa.
Kamene starnú, zmenšujú sa, mrvia sa na drobné, občas sa nejakým vonkajším vplyvom posunú, presunú a podobne. Vo vesmíre je to podobné. Veľké hviezdy vyhárajú, rôzne sa zrážajú, drobia na malé, práchnivejú. Zaujímavé je to, že často vidíme, čo už neexistuje. Množstvo hviezd sa nám rozhodlo ukázať ešte skôr ako sme mali na zemi dinosaury, skôr ako sme mali na zemi život a až teraz ich vidíme. Možno tá žiara, ktorú uvidíme zajtra je posledným výkrikom hviezdy pred jej zánikom a miliardy rokov jej niet. Výkrik do prázdna. Pri pohľade na oblohu počas prechádzky vonku si ani neuvedomujeme, aké staré je svetlo, ktoré vidíme. Občas si pomyslíme že aha, tá hviezda blikla, aha, hentú sme ešte nevideli, tamtá je iná. Nevieme sa v nich orientovať a pokladáme to za obyčajnú nočnú oblohu. Každý jeden obraz hviezdy sem ide z nejakého dôvodu. Ide sem, aby sme ho videli, aby nás pravdivo informoval o tom, čo je tam, odkiaľ ide a ako to tam vyzerá. Obraz putujúci v svetelných lúčoch dúfa, že na druhej strane bude niekto, kto bude vedieť obraz zaznamenať a spracovať. Nemá odkiaľ vedieť kam ide a čo tam nájde. Ide tam s vierou v niečo. Putuje za svojou víziou o budúcnosti. Neúnavne, vytrvalo, skúšaný rôznymi známymi aj neznámymi prekážkami. V cieli zistí, že to bolo zbytočné. Ľudia jeho snahu vidia len ako “svetielkujúcu hviezdu”. Pár nadšencov má možnosť vidieť obraz pomocou špeciálnych zariadení, napriek tomu si môžu len povzdychnúť, že vidia minulosť. Pozerajú sa do kroniky vesmíru. Aký obraz k nám prichádza? Trhá ho cestou na kusy čierna diera? Trhá ho na kusy niečo, čo nepoznáme, čo nedokážeme spozorovať? Možno. Na začiatku je úmysel, potom sú prekážky, na konci zmarená snaha…
Čistý paradox zbytočnosti. Obrovský zámer sprevádzaný gigantickým odhodlaním a trpezlivosťou. Efekt minimálny, priam žiadny. Pri veľkosti vesmíru je to istý paradox. Vo svojej veľkosti nám poskytuje tak veľa a tak málo. Dáva nám absolútne minimum, minimum potrebné pre život. Pre nás je to však všetkým, bez toho minima by sme neboli. A jeho malé bonusy, bonusy v náznakoch histórie vlastnej existencie pokladáme len za “oblohu”. Podobne ako s ľudskou snahou. Na začiatku je úmysel, potom narážame na prekážky a na konci býva často zmarená snaha. Vysielame svoje úmysly ako vysielajú vzdialené hviezdy svoje obrazy a nič z toho…