roxoria.org

Nedávno som ležal v posteli a nemohol spať a nejakým spôsobom som začal rozmýšľať o škole.

Som dieťa dvoch režimov. Škôlku som navštevoval viac-menej ešte ako občan ČSSR. Ale jej tesný koniec som zažíval ako občan ČSFR. Neviem prečo, ale dodnes si pamätám, ako som ako malé apolitické decko v škôlke oslovil jednu učiteľku súdružka učiteľka a druhá, taká už v tej dobe z “vyššej” vrstvy ma strašne vyčistila že to nie je súdružka ale pani. Nikdy mi nikým zo zainteresovaných nebolo vysvetlené, prečo po niekoľkých rokoch nie je tým, čím bola. A tu som sa kĺzavým spôsobom prepracoval k podstate. Že v škole mi kopu vecí nedokázali vysvetliť. Prišla základná škola. V prvom ročníku som síce bol najviac chorý ale súčasne som mal najviac pečiatok v šlabikári. Už keď som nastúpil do školy, poznal som písmená, pár slov som vedel napísať, prečítať a vedel som počítať. Hotová idilka. Prvá krivda, na ktorú si spomínam je, že som mal poistenie proti strate vecí v škole. A stalo sa, že mi niekto ukradol sveter v šatni, kým som sa obúval. Bol to môj obľúbený sveter, bol plný malých tučniakov. Tak rodičia išli riešiť poistenie. Ale do laty ma ako malé decko vzali 2 učiteľky a dovtedy so mnou manipulovali, kým som nepovedal že som si ho zo školy vzal a stratil cestou domov. Malé decko je predsa manipulovateľné. Odvtedy som žiadne poistenie nemal a už nikdy mi nič v škole nikto neukradol/sa nestratilo. Môj jediný problém bol škaredé písmo. Vtedy som si to nepripúšťal ale po problémoch v banke s identifikáciou osoby a neschopnosťou podpísať sa 2x aspoň podobne som si pripustil pravdu, že ho naozaj mám. A tak prišiel druhý či tretí ročník (nepamätám si). So strohým odôvodnením, že ma treba kvôli písmu analyzovať ma poslali na dáku blbosť, kde som sedel medzi deckami, ktoré neboli schopné prečítať súvislú vetu. Písmená písali horšie ako ja ešte pred škôlkou a vkuse im unikali myšlienky. Ja ako žiak, ktorý sa básničky učil naspamäť na prvé prečítanie som tam sedel a bola to vec, ktorá ma dosť ovplyvnila. Musel som tam ako retardík čítať vetu písmeno po písmene kým som nezačal protestovať a neprečítal im naraz nejakú veľkú kopu textu. Trvalo to hodnú chvíľu ale pustili ma odtiaľ preč. V triede už na mňa všetci pozerali ako na debila že som bol medzi deckami z vyrovnávacej triedy (v dnešnej dobe netuším či také existuje a ako sa to volá). Dôsledky sa prejavili aj na známkach. Mal som mierne zhoršené výsledky, aj keď som sa stále držal na jednotkách. Tuším že v treťom ročníku som mal na polrok dvojku z niečoho možno dve, nepamätám si, známky pre mňa neboli dôležité. Druhý stupeň bol o niečom inom. Triedna bola súčasne naša slovenčinárka. A my ako decká dostávajúce sa pomaly k pubertálnemu veku sme sa cez hodiny bavili na rôznych hlúpostiach. Ona pri svojej zakomplexovanosti vždy vyrukovala s tvrdením, že sa jej posmievame, že na ňu útočíme a neviem čo. Posielala domov pozdravy a chodila vkuse do riaditeľne. Veľká malá žena, po dvoch mesiacoch ukončenia dochádzky na základnej škole nebola schopná sa ani ODZDRAVIŤ na ulici. Vtedy som mal zo slovenčiny tuším na polrok trojku. Ani si nepamätám prečo, možno si ani nemám čo pamätať. Začal som zabúdať domáce úlohy, takže som ich pravidelne písal pred hodinami na záchode (aj z matiky a podobne) ale to bolo zábavné Vždy si schovať zošiť pod ručne štrikovaný sveter aby ma dáka klepna nebonzla ešte skôr, než učiteľka za sebou zatvori dvere. Štyri roky druhého stupňa ubehli a hajde na strednú. Dochádzal som do väčšieho mesta vzdialeného necelých 35Km, kam však cesta prímestským autobusom bežne trvala aj hodinu Tam som sa už na učenie celkom vysral, školu som prešiel by som povedal k mojej spokojnosti a ani som sa výrazne neodklonil od priemeru. Problémy som mal pravidelne s matikou, síce som matiku mal rád a dobre som vychádzal aj s učiteľkou, mala však príliš svojský vzťah k matematike a tak ma nejako demotivovala. To stále nie je žiadna krivda. Nejaké maličkosti sa diali bežne, v tuším že treťom ročníku ale prišla tá najväčšia. Ako slušne vychovaný som chodil školu reprezentovať na SOČ a ešte na jednu súťaž súvisiacu so zameraním školy. Tam som na krajskom kole zvíťazil a mal som ísť na slovenské kolo. Následne som ochorel. Mal som slabšiu horúčku ale “dovolil” som si prísť do školy a povedať, že o 2 dni či kedy sa tam malo ísť nepôjdem. Šiel som na koberec k riaditeľke, ktorá sa mi vyhrážala všetkým možným a následne mi povedala, že nemám nikdy očakávať, že mi škola umožní ešte nejakú účasť na nejakej súťaži. Kukal som na ňu, reku ok, aj tak z toho ja mám holý.. bok a škola nejaký pomyselný kapitál. V každom prípade to bola asi najväčšia krivda strednej školy. Ďalší rok, keď ma (akoby sa nič nestalo) nahovárali na tú istú súťaž tak som im s úsmevom povedal, že ma škola nepodporuje preto nikam nejdem. So SOČ to dopadlo podobne, šiel som na kraj, kde som skončil prvý a na štátne kolo som sa opäť vykašľal. Školu som skončil v pohode, lebo nikdy som nemal nejaké bezdôvodné konflikty s pedagógmi a prišla VŠ. Plný ideálov a očakávaní som sa vybral na elektrotechnickú v Bratislave. Tu to dopadlo k mojej spokojnosti, pretože mi už od začiatku tlačili na všetkých prednáškach a cvičeniach do hlavy, že sa viac-menej nemáme snažiť lebo aj tak drvivú väčšinu z nás vylejú. To som vnímal ako vážny podraz od spoločnosti, našiel som si robotu a školu zanedbal aby mali tie skostnatelé kreatúry pravdu. Všetky tie krivdy prispeli nejakým spôsobom k mojej osobnosti (bolo ich viac, tieto mi ale najviac utkveli v pamäti a myslím si, že sú najhoršie pochopiteľné) a možno aj to, že som sa nepodvolil spôsobilo, že sa teraz mám lepšie ako každý jeden z tých dokonalých polobohov zastaralého školského systému. Napriek tomu, že v dnešnej dobe mám pauzu od zamestnania, stále mám vyšší životný štandard, dokonca opäť študujem. Na súkromnej škole, kde mi zatiaľ nikto neukrivdil a trhový systém tam krivdy tvrdo trestá. Profesionálne sa venujem veciam, ktoré absolútne nesúvisia s tým, čo ma v škole učili, vzal som si z nej len malé kúsky ktoré boli pre mňa zaujímavé a niektoré nezaujímavé, ktoré však mali hodnotu.