roxoria.org

Predošlý piatok som si vzal po 3 rokoch deň voľna a na predĺžený víkend sa vybral do Slovenského raja.

Šli sme vlakom o 06:20 z BA. Takmer 6 hodinová cesta a dorazili sme do nášho cieľa, Dediniek. Je to malá osada, ktorá je premenená na reakreačnú oblasť, nachádzajúca sa pri vodnej nádrži Palcmanská Maša. Bol som tam už pred 3 rokmi, mal som teda možnosť porovnávať zmeny. Po niekoľkých minútach obchádzania nádrže sme dorazili do stanového tábora. Zaplatili sme všetci traja za osobu, stan plus rekreačný poplatok pravdepodobne pre obec. Netuším. Hneď na začiatku ma udivila zmena osadenstva v tábore. Kedysi tam boli prevažne cudzinci z holandska, nemecka, francúzska, severoeurópskych krajín, prípadne poliaci a česi. Teraz to bolo opačne, prevažne slováci, veľa poliakov a takmer nikto iný. V absolútnej menšine. Dôvody sa nám vyjasnili bez podrobnejšieho skúmania. Úpadok kvality služieb. Kedysi to bol čistý kemp (snažia sa o to aj dnes ale asi menej), bol tam kľud, každý, kto tam chodil vedel že ide do turistickej oblasti, preto sa snažil tam oddychovať a nerušiť ostatných. Fungoval tam dokonca aj nočný kľud. V piatok bol v jednom z okolitých podnikov punkový koncert. Doteraz si neviem vysvetliť ako zapadá do profilu Dediniek. Ale pekne po poriadku.

Postavili sme stan a vybrali sa na Geravy. Je to hodinový výstup do vrchu, vo výške 1072 metrov sa nachádza obrovská planina, v najširšom mieste dosahujúca vraj 5.5 kilometra. Len sem-tam nejaký ihličnatý hlúčik stromov, zvyšok lúky. Ja som si optimisticky myslel, že ten výstup bude v poriadku. Pred 3 rokmi som ho vyhopsal ako kamzík. Čo som už do svojej úvahy nezahrnul bola skutočnosť, že som odvtedy turistiku takmer absolútne zanedbal, pribral som takmer 20 kilogramov a niesol som si so sebou nie práve najľahší ruksak. Možno som presiahol aj 3 ciferné číslo váhy. A kolená si povedali že ony sa namáhať nebudú. Ani sa nenamáhali, trucovali. Zostup naspäť do dediniek bol celkom pekné utrpenie a bolesti.

Po návrate sme začali uvažovať o ohni. Boli sme v chránenej rezervácii, preto sme mali možnosť ísť si napadané drevo nazbierať, to je málo efektívne kvôli tomu, že to robia takmer všetci. Kedysi bola možnosť ísť na vrátnicu kempu a kúpiť si tam pripravené polienka celkom pekne zabalené. Pri otázke či nejaké nemajú na nás pozerali ako na mimozemšťanov. Neviem čo je na tom nepochopiteľné. Tak sme si povedali že skúsime obehnúť okolité domy a spýtať sa majiteľov, či by nám niekoľko polienok nepredali. V prvom dome vraj majiteľ doma nebol, bola tam len ubytovaná rodina a tá nám drevo nepredala, ponúkali nám nohavice. V druhom dome by nám pani drevo dala aj bezodplatne, kamoš jej nechal za tie 3 kusy dreva peniaze. Vyšli sme z dvora a už sme narazili na prvého majstra sveta, ktorý automaticky (pravdepodobne podľa príslovia podľa seba súdim teba) usúdil, že sme to drevo u niekoho ukradli. Ja nemôžem za to, že nepoužíva rozum. Za prehnaného hluku treťotriednych pank-rokových kapiel sme si opiekli špekačky predtým kúpené v potravinách kde majú registračnú pokladňu len ako kus nábytku (to v takýchto malých oblastiach všade, preto sa na tom nepozastavujem napriek tomu, že ide o daňové úniky). Našťastie boli v poriadku a neprekvapili nás ničím. Večer z piatku na sobotu bol veľmi chladný, aj tak sme sa dvaja rozhodli spať vonku, bola pekná hviezdami obsypaná obloha. Ja som dokonca videl za noc padnúť štyri. Partia adolescentov prišlých na koncert sa udomácnila v kempe a rozhodla sa dať si alkoholicko-drogovo-neviemaký maratón. Ráno, keď sme už vstávali asi miliónty krát (ale už finálne, nie ako v noci keď nás stále budili) sa vybrali do bufetov, kde sa dorazili až kým nepadali na zem a potom odišli. Zostal kľud. My sme mali naplánovanú celkom veľkú trasu. Preto sme sa lanovkou vyviezli na Geravy, aby nás to nezdržovalo a vybrali sme sa na Kláštorisko. Je to na severnej časti raja, preto sme si jeho veľkú časť z juhu prešli pešo. Vtedy som už tušil, že je zle. Vybrali sme sa “pravou” stranou smerom na sever. Cez Sokoliu dolinu až po Kláštorisko. Tam som si po dlhej dobe dal bryndzové halušky a boli fakt dobré. Chvíľu sme si oddýchli a šli naspäť. Cez Vyšný Kyseľ, Glackou cestou naspäť na Geravy a odtiaľ dole do Dediniek. Keby to bol náročnejší terén, pravdepodobne zostanem radšej do nedele v lese. Ponáhľali sme sa, lebo sme nechceli zostať v teréne v tme. Stihli sme to. Po návrate do dediniek som ja osobne nebol schopný ani sa pohnúť, kamoši šli nazbierať opäť nejaké halúzky do lesa. V penzióne už nebol punkový koncert, bola tam rovno svadba. Šli sme na večeru do jedného z penziónov. Ja som tam nezostal, mali tam veľmi teplo, radšej som si šiel do bufetu dať 3 hotdogy. Kamoši si tam dali guláš, nemali chlieb. Tragédia. O to väčšia, že večer v tom istom podniku všetkých vyhnali pol hodinu pred oficiálnou záverečnou. Večer sme šli aspoň do bufetu na kofolu. Ten tiež zavreli, vesmírni ľudia im poškodili pokladňu. Ráno tá istá pokazená pokladňa už bola opravená. Chcel by som byť taký dobrý domáci majster, že za noc opravím registračnú pokladňu a pravdepodobne si ju dám aj overiť, či je v poriadku aby som ju mohol používať. Ak sa nemýlim, nemôže len tak hocikto do nej zasahovať, preto má nejaké blomby.

Varená klobása bol tiež nedostatkový tovar, mali ju len ráno. Síce pekne prepečenú ale prihrievanú v mikrovlnke. Rovnako ako hotdogy, kukuricu. Všetko. Človek, ktorý si sem nevezme dostatočnú hotovosť má smolu. Najbližší bankomať je blízko len pre motorizovaných prípadne náruživých cyklistov. Nerozumiem ako si môže niekto nechať takto ujsť príležitosť. Oblasť má potenciál, kedysi bola obľúbená, teraz je už menej. Ľudia predpokladajú, že nemusia urobiť nič preto, aby sa mali dobre. Potom sa majú zle a nadávajú že oni za to nemôžu. Že to všetci ostatní im spôsobili. Prečo majitelia tých pohostinstiev neinvestujú aspoň peniaze, ktoré ušetria neplatením daní vďaka nevyužívaniu pokladní do rozvoja? Prečo nerozumejú tomu, že musia rásť inak sa zmenšia.

Aj keď len krátky, bol to po 3 rokoch predsa len relax, ktorý som už potreboval. Som spokojnejší (okrem pretrvávajúcich bolestí kolien), lepšie mi pracuje hlava a lepšie sa mi pracuje.

Prikladám niekoľko fotiek. Sú to väčšinou z trasy od Geráv po Kláštorisko, cestou späť som mal kvôli náročnosti fotoaparát vo vaku. Škoda, bolo tam niekoľko rebríkov a vodopádov. Možno, keď raz obnovím starú kondíciu a budem schopný fungovať

Na geravách chovajú kone. Bolo ich tam tuším 7 alebo tak nejako.

Toto malé žriebä bolo poriadne vypočítavé. Najskôr sa dalo pohladiť, potom zaerdžalo a šlo sa napiť. Podľa mňa povedalo matke že počuj mama, teraz som sa nechal pohladiť, daj mi za odmenu mlieko.

Takýchto fialovožltých lúk tam bolo celkom dosť.

Tento záber je chronologicky popletený, je to ešte výstup na Geravy, je trochu tmavší ale vidieť všetko.

Pohľad na naše veľhory z trasy rajom.

Niekde hlboko v lese

Tu sa blížime k sústave vodných nádrží na horskom potoku, ktoré obsahovali nádhernú čistú vodu, kedysi slúžili na splavovanie dreva. Sústava sa volá Klauzy a je na trase Tomášovskou Belou.

Takto vyzerá vúčšia nádrž.

Trochu abstraktný pohľad, je to vodná nádrž, čistá priehľadná voda, na dne jasnozelené riasy a žltá tráva, odraz druhého brehu.

Hrádza.

Cestičky úžinami.

Kláštorisko, v diaľke Tatry.

Dal som sem len časť fotiek, myslím že to stačí.