roxoria.org

Sú podobné nášmu svetu. Žijú v nich identickí ľudia, občas v identickom prostredí. Prichádzajú nečakane, rovnako nečakane aj odchádzajú.

Vždy, znova a znova ma prekvapia, niekedy sa opakujú, napriek tomu si to často neuvedomím a pokladám ich za nové. Niekedy ma napĺňajú strachom, smútkom, niekedy radosťou. Pomocou fragmentov sa prenesiem do ich pôvodných svetov. Môžem tam vidieť iné konce v mojom svete začatých príbehov. Vznášam sa nad javiskom udalostí a pozerám sám na seba. Som bezmocný a nedokážem zasiahnuť. Nevládzem zadržať ani oponu, ktorá by ten zvláštny príbeh predčasne ukončila. Farby sa strácajú jedna v druhej, menia sa v nepravidelných intervaloch a dodávajú mi nadprirodzené schopnosti.

V tom sa niečo zmení. Už nie som len obďaleč stojacim divákom. Už som v deji. Musím sa rýchlo zotaviť z prekvapenia a začať uvažovať. Blíži sa temnota. Pohlcuje mi ruku, tú druhú tiež. Utekám pred ňou, musím sa zachrániť. Som však pomalší, dostihuje ma temný osud strateného v dimenziách. Začínam sa strácať. V tom sa dotknem iného fragmentu a dostanem sa do rozdielneho sveta. Tu mám nadprirodzené schopnosti. Viem lietať. Viem prechádzať stenami. Dokážem meniť výjavy pred mojím zrakom obyčajnými myšlienkami. Nepáči sa mi obloha, prifarbím ju paletou v mojej ruke. Zachraňujem strateno.

Nechcem odísť, vo vrecku sa mi však rozžiaril fragment. Opäť iný ako tie predošlé. Každý z nich v sebe nesie svoju vlastnú bránu. Kľúč je nedostupný. Brána sa rozhoduje sama. Vyberá si koho a kedy vpustí dnu. Práve sa sústredila na mňa. Nie je mi pomoci a vysáva ma z aktuálnej existencie. Putujem hrčkami svetla. Som rozdrobený a je mi fajn. Mám obavy, či všetky dorazia do cieľa. Niektoré meškajú, prichádzajú neskôr. Sú však všetky. Poskladám sa a som v inom svete. V zrkadlovej kópii toho môjho, skutočného. Všetko je obrátené. Ja som zvnútra naruby, vidím všetko z pozitívnej perspektívy. Dimenzia budúcich dôb. Už viem, čo príde, keď sa vrátim domov. Do môjho sveta. V porovnaní so spoznanými mi pripadá fádny a jednotvárny. Nevýrazný, neschopný ma prekvapiť. Bojím sa návratu. Je mi fajn a nechcem odísť z tohto sveta. Pohlcujem sám seba, neviem kam. Zo svetov mi zostávajú len fragmenty uložené v mysli. Som na ceste. Na pomedzí svetov. Niečo ma tu zdržalo. Asi si musím zoradiť myšlienky. Už na tom pracujem, ide to pomaly. Odrazu sú fragmenty úplne iné. Sú nejasné, stratil som schopnosť identifikovať ich. Môj jazyk nepozná dostatok výrazov na ich opísanie.

Takmer každý večer nachádzam nové a nové. Nachádzam ich, aby som veľké množstvo z nich ráno stratil. Len niekoľko sa vryje do mňa aby ma sprevádzali aj naďalej. Občas neviem či to bola skutočnosť. Inokedy viem, že nebola. Bojím sa, že raz o ne prídem úplne. O nočné sny.