Zakrádač
Od prirodzenia má svoje schopnosti. Dokáže sa nenápadne zakrádať, dokáže sa dlho ukrývať, dokáže byť zlý a hlavne, je veľmi trpezlivý.
Narodí sa z nenazdania, bez príznakov. Každý jeden má svoju vlastnú kopku v ktorej žije. Je to malá, nenápadná, tmavá diera. Je v nej poskromne miesta, on sa však dokáže do nej vtesnať. Nezaujíma ho okolité dianie, žije si sám pre seba. Bez potreby vystrčiť sa z kopky aspoň na chvíľu von, si spokojne existuje veľmi dlho. Temnota je jeho jediný priateľ. Temnota je jeho poživeň. Má ostňami obrastené telo, tie sú veľmi dlhé a ostré. Nedokáže ich stiahnuť, jeho chvost je posiaty tými najväčšími kusmi, čo viac, je veľmi silný a dlhý.
V kopke ho nikto neruší. Nie preto, že by sa ho niekto obával. Je to vďaka jeho schopnosti vôbec nezaujať okolie. Nikto necíti potrebu sa s ním zblížiť, nikto necíti potrebu ho spoznávať, skúmať. Často o jeho existencii neexistuje ani tušenie. Von zo svojej kopky vylezie len raz počas svojho života. Je to po veľkej silnej búrke. Nikto nedokáže vysvetliť, ako rozozná zakrádač práve svoju búrku, vždy však vylezie len jeden, ten správny. Prívalová voda ho odnesie ďaleko od kopky na veľké priestranstvo, kde prúd vody zoslabne. V tom momente zakrádač rozvinie svoj mohutný chvost a postaví sa. Namiesto nôh má pahíle pripomínajúce želatinu. Pahíle sú jedno z dvoch miest, kde nemá ostne. Vďaka tomu sa dokáže pohybovať veľmi rýchlo a zájsť veľmi ďaleko. Po vpití sa vody do zeme sa ukáže, že priestranstvo je v skutočnosti veľmi pekná lúka. Zakrádač sa otrasie od vody a začne sa posúvať. Ostnatým chvostom rozrýva pôdu a zanecháva v nej hlboké brázdy. Prejde cez lúku a začne si hľadať tento krát už len dočasný úkryt. Schová sa za najbližším krom. Prezradiť ho môže len hlboká brázda. Tú žiaľ zo strany, na ktorej sa ukryl nie je vidieť. Neďaleko lúky je chodník obľúbený prechádzkychtivými jedincami. Zakrádač tak nemá núdzu o svoju obeť. Vyhliadne si svoj terč a začne sa zakrádať. Je napriek svojej zdanlivej nemotornosti veľmi tichý, preto si ho spočiatku nemá obeť šancu všimnúť. Kde-tu sa ukrýva za rôznymi prekážkami. Ešte sa nechce priblížiť, nechce sa ukázať. Neprekáža mu prípadné odhalenie. On sa len rád hrá. Rád za sebou zanecháva brázdu, je to súčasť jeho zvrátenosti. Najradšej má, ak sa obeť prejde do kruhu a brázdu uvidí. Tak je to aj tento krát. Obeť sa otočí okolo kríkov a zabočí na lúku. Už niet návratu. Uvidí brázdu, ktorej sa začuduje. Začne uvažovať, čo ju mohlo spôsobiť, začne uvažovať prečo tu je a či sa nedá odstrániť. Skúsi brázdu na kúsku udupať, nejde to. Želatinové nohy zakrádača zanechávajú za sebou gebuzinu, ktorá nateká do brázdy a vytvára z obyčajnej hliny extrémne silný betón. Kruh sa pomaly uzatvára, zakrádač sa približuje k svojej obeti, tá si vo svojej zaujatosti podivnou brázdou vôbec nevšíma okolie. Zakrádač ju niekoľko krát obíde, vytvorí okolo nej veľký kruh nepreniknuteľného gebuzinového betónu. Nakoniec ju zrazí chvostom k zemi a ona sa prilepí o gebuzinu. Zakrádač sa zvalí na bok a začne sa kotúľať. Kotúľa sa po svojej obeti a nepretržite ju bodá svojimi ostňami. Vypúšťa z nich zapáchajúci a štipľavý jed mučiaci obeť. Šokovaný neborák obeť, netušiaca či spí alebo bdie sa ani nesnaží z betónovej pasce dostať. Ostňami dotrhané oblečenie, jedom spuchnutá duša.
Zachrániť ju môžu len dve veci. Ak príde ďalšia búrka, podobne silná a podobne veľká, ako tá, ktorá vyhnala z kopky zakrádača, odplaví ho preč a gebuzina zmäkne. Vtedy sa zovretím doráňaná obeť pozbiera a vyberie domov. Bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa odváži znova ísť na prechádzku tým istým chodníkom. Obavy z rovnakého osudu jej nedajú spať pri pomyslení na lúku.
Ak je obeť silnejší jedinec, dokáže chytiť zakrádača za chvost na malom mieste, druhom z dvoch, kde nemá ostne. Zakrádač od strachu vypustí zo seba gebuzinu úplne inej farby ako je tá, ktorú zanecháva v brázdach a táto dokáže betón roztopiť. Z obete sa tak stáva víťaz plný nových zážitkov a skúseností.
Najväčší smoliari zostanú so svojím trápením, až pokiaľ ich náhodný okoloidúci nezachráni. Ak sa žiadny nenajde, zostanú tak navždy. Zmietajúci sa v zovretí zakrádača.
Každý zakrádač má s ostatnými zakrádačmi veľa spoločného. Hlavne majú spoločné meno. Je to neistota.