roxoria.org

Niekedy nápadný menej, niekedy nápadný viac, odveký spoločník nášho sveta. Vietor. Živel pomocník, živel nepriateľ. Veľa ľudí si myslí že ho skrotilo pomocou vetrolamov, pomocou veterných elektrární, pomocou rôznych ochranných prístreškov. V skutočnosti nám len dal možnost vzať si kus z neho, ktorý vôbec nepotrebuje.

Na jar vyrástla púpava. Bola žltá, bola veselá a žiarila v zelenej tráve. Keď však dospela, už nebola taká žiarivá, už nebola žltá a vôbec nebola taká pekná. Tam, kde bol predtým kvet zostali biele chumáče spojené z malých akoby padáčikov, z ktorých každý bol pripravený niesť malú púpavu. Malú, v podobe hnedého zárodku. Čakali na vietor. Ten raz prišiel a všetky ich odtrhol od zeme. Vzniesli sa a začali putovať. Hnané silou vetra boli rýchle ako vtáky. Pozerali sa z výšky na lúky, ponad ktoré leteli a predstavovali si ako by sa im pekne rástlo na takom otvorenom priestranstve aké občas uvideli. Sem-tam sa niektorý padáčik oddelil, vzal ho točivý prúd vzduchu a poslal ho iným smerom. Niektoré zostali spolu, iné, oddelené putovali osamotené alebo sa stretli s inými padáčikmi, podobnými im, pochádzajúcimi však z inej púpavy. Inej lúky, iného miesta. Boli nútené sa miešať, nemali na výber. Niektoré z nich putovali celé dni, iné len chvíľu.

Často si povzdychli nad svojou neschopnosťou, iné optimistickejšie len dúfali v pristátie na peknej lúke. Boli aj velmi prieberčivé, za každú cenu sa snažili rozprestrieť svoje páperie viac, aby leteli vyššie a ďalej. Niektorým sa to podarilo, iné odmenil vietor za svoju opovážlivosť nahnaním do rieky, nahnaním do jazera. Tie sa často stali obeťou svojej nerozvážnosti, keď neboli schopné sa odlepiť od hladiny a buď sa po chvíli potopili alebo si ich zmýlila ryba s hmyzom a poslúžili na účel iný, ako im bol predurčený. Tie šťastnejšie cestovali ďalej. Boli už nedočkavé. Vietor bol nevyspytateľný a tak plynul čas. Tie menej trpezlivé si povzdychli a vietor si to všimol. Prehnal sa preto tesne ponad vrcholce stromov, ponad hory a zanôtil im melódie nevýdané, ukľudňujúce nie len malé púpavové padáčiky ale aj všetkú lesnú zver. To ich dokázalo vždy upokojiť.

Za lesom sa k nim pridali padáčiky z kvetov im neznámych. Boli z veľkej diaľky. Zvedavé púpavové padáčiky sa opýtali odkiaľ sú a ako dlho cestujú. Jeden neznámy začal rozprávať o ich ceste. Vôbec si už nepamätal ako dlho cestujú. Vedel len, že pochádza z úplne inej zeme. Nepoznal lesy, nepoznal hory. Aj chladný vzduch mu bol neznámy. Na začiatku rástli všetky na veľmi peknom, pestrom, fialovo-žltom kvete. Boli pyšné, navôkol bývali jediné v tak krásnyh lupeňoch. Žilo sa im pohodlne, mali pre seba veľa priestoru, ich kvet si dokázal odložiť množstvo dažďovej vody a tak nikdy netrpeli smädom. Raz sa však lupene roztvorili až príliš, voda sa začala pomaličky vytrácať. Lupene opadávali jeden po druhom, nikto nevedel, čo to má znamenať. Všetky padáčiky boli vystrašené, nevedeli čo príde. Až raz prišiel vietor. Bez opýtania ich oddelil od torza letnej krásy a vzal ich sebou na ďalekú, neznámu cestu, akoby bez konca. Cestovali dlho, ponad najrôznejšie miesta až sa stretli s padáčikmi púpavy. Púpavové padáčiky, naučené na jednotvárnosť a veľmi skromne vyrastené, krútili hlavami, o to viac, keď im neznámi privandrovalci povedali o túžbe vrátiť sa na miesto, odkiaľ pochádzajú. O tom, ako sa snažili spojiť do väčšej vločky a preľstiť tak vietor. Bolo to však vždy neúspešné. Vietor ich rozfúkal. Niektoré padáčiky spadli na zem a bez šance na návrať sa museli zabývať. Púpavy predtým vôbec neuvažovali o tom, čo urobia. Po neúspechu neznámych svoj názor nezmenili a tak svorne cestovali, kam ich vietor povedie.

Raz vietor ustal. Všetky padáčiky ležérne pristáli na zemi a zasiali tak seba na miesta, kde predtým neboli. Boli zmierené a spokojné. Už vedeli, že svoj pôvodný domov nenájdu. Vedeli, že sa už nikdy nevrátia ale napriek tomu boli šťastné. Pochopili, že ak sa budú snažiť hľadať niečo tam, kde to nie je, budú sa snažiť to nájsť za každú cenu, zostanú len sklamané alebo sa im ich hlúpa snaha vypomstí.

Podobne ako s ľuďmi, hľadáme veci tam, kde nie sú. Robíme to len preto, že si chceme splniť svoje sny nasilu a nenecháme im voľný priebeh. Na rozdiel od padáčikov máme viac šancí a napriek tomu sme len veľmi ťažko poučiteľní, preto svoje chyby opakujeme. A na konci príde vždy vietor.