Hrdza na duši
Červenohnedá farba, zvrásnená štruktúra, oslabená obeť času. V skratke hrdza, ktorá je všade naokolo a rozožiera všetko, čo nie je chránené.
Spočiatku je železo pekné, leskne sa, ak ho vybrúsia je aj hladké. Ak však človek pozabudne na jeho budúcnosť, jeho ochranu, železo ochorie. Choroba má priebeh často pripomínajúci nekonečno, má však jednoznačný koniec. Devastáciu, rozožratie sily na kusy. Hrdza je síce lenivá ako slimák, má však silné zuby a veľmi veľa odhodlania. Ide si za svojím cieľom. Parazitovať ako ploštica na svojej obeti. Na konci zostane ošumený lesk a rozpadajúce sa torzo minulosti.
Rozpad je systematický. Prinesie si bezvýznamné chybičky krásy, tie sa zväčšujú. Sú väčšie až kým to už nie sú len chyby. Sú to záseky do života. Nakazené železo zmení svoje chovanie. Je citlivejšie na zmeny prostredia. Každá búrka ho viac a viac oslabuje a hrdza je viac a viac agresívna. Každý krát si odhryzne väčší kus zo života železa. Vykmásané časom a oslabené starobou sa poddá. Nedokáže sa už brániť, nedokáže mu už nik pomôcť, už je neskoro. Preto bude ďalej šíriť nákazu, ktorá ho skolila. Bude ju odovzdávať okolitým skulptúram, pripraví im rovnaký osud sebaskazy. Morová epidémia.
S ľuďmi je to podobné. Zničení svojou bezmocnosťou, dôsledkom vlastnej pohodlnosti sú rozožieraní zvonka aj zvnútra. Pribúdajú im vrásky, lebo tlak nespokojnosti si odhrýza svoj podiel. Takýto ľudia potom nedokážu vnímať nič len svoju skazu. Nedokážu akceptovať rôznorodosť života a pri konfrontácii s niečím neznámym začnú svoju nákazu šíriť. Hľadajú spriaznenosť v rovnosti, keď ju nedokážu nájsť, sú ako železo, ktoré odovzdáva svoju hrdzu všade naokolo. Snažia sa pohltiť čo najviac nekonvenčnosti aby ich sila rástla. Ak sú prehryzení príliš, už im niet pomoci. Zostávajú vnútorne slabí a náchylní na najmenšie zmeny. Pritom je ich okolie plné možností ako sa ochrániť. Plné možností vyzdravieť z vlastnej nezdravej nespokojnosti. Netvrdím, že nespokojnosť je zlá vlastnosť, ak však ženie človeka napred, je jej potenciál využitý správne. Ak je len nástrojom na ospravedlnenie svojho vlastného rozkladu, je ako choroba. Je ako hrdza na duši pomaly sa prehrýzajúca do hĺbky a oslabujúca jednotlivca alebo celú skupinu. Pritom stačí nesnažiť sa ovládnuť to iné ale pozerať sa na to ako na ďalšiu možnosť.