Cestovateľova púť
Jeden malý tvor sa pohyboval veľmi dlho vo svojom domove. Stretával tam svojich susedov, občas sa niekto prisťahoval, občas sa niekto vybral na cestu. Ako tvor rástol, bol viac a viac zvedavší na okolitý svet.
Jedného dňa sa prebudil s rozhodnutím vydať sa na cestu. Nasledovať svojich predchodcov a spoznávať nepoznané. Nevedel prečo je to tak, ale podvolil sa svojmu raňajšiemu nutkanie a vyrazil. Predsa len mal už istý čas pocit stiesnenosti.
Z malého údolia, v ktorom žil sa vyškriabal na kopec a vhupol do rokliny. Bola celkom úzka, stačila však na to, aby prešiel. Cesta bola kostrbatá, chvíľu to šlo rýchlejšie, chvíľu to šlo pomalšie. Tešil sa z prostredia, ktorým šiel, bolo veľmi pestré. Z rokliny nevidel veľa, bola však vrásnitá a z úžiny nad ním vstupovalo dovnútra svetlo presvecujúce každý jeden tmavý kút. Cítil sa ako vo sne a s dobrou náladou si vykračoval cestou necestou. Bolo mu čudné, keď nikoho nestretol, napriek tomu pokračoval. Občas zapochyboval, či sa vybral dobrou cestou, na druhej strane ich údolia totiž bol iný vrch s inou roklinou za ním, ktorý bol väčší a ním do údolia chodili noví osadníci. Pomyslel si však, že asi je dobre tam, kam smeruje, keď sa nikto nevracia. Niekedy dokonca okolo neho presvišťal iný osadník, na niektorých z nich si spomínal. Nevedel, kam sa tak náhlia, on mal času dosť. Prišiel k zavalenej časti rokliny. Musel to prekonať. Vedel, že cesty späť niet.
Dumal ako si cestu uvoľní. Po chvíli sa sústredil a objavil v sebe nevídané schopnosti. Vďaka sústredeniu posunul popadané skaly na ceste, mohol sa tak vybrať ďalej. Pod jednou zo skál uvidel osadníka, ktorý ho pred časom predbehol. Po tom, ako ho vyslobodil sa uistil či je v poriadku. Bol. Rozhodol sa však nepokračovať v ceste a napriek prekonanej trase sa vráti naspäť. Rozlúčili sa a vybrali sa smermi naopak.
Čas ubiehal a cestovateľ prišiel na koniec rokliny. Rozprestrela sa pred ním obrovská plocha ožiarená svetlom, ktoré mu malými lúčmi svietilo pod nohy počas jeho púte. Zastavil sa a chvíľu sa tešil zo svojho zraku. Tešil sa z možnosti uvidieť tú krásu. Svetlo bolo tak jasné, až nemohol vidieť čo je ďalej. Nevedel, čo ho čaká. Vedel len, že tam musí prejsť, stratiť sa v tom svetle a nevracať sa.
Keď sa vynadíval, spravil prvý krok do stratena. Nadľahčila ho akoby hmla ktorá ho preniesla až na koniec tejto osvetlenej nádhery.
A tak sa zrodila myšlienka.