Zlomený cyklus
Cyklická zmena. Niečo, čo sa vytratí a vracia v určitých menej, či viac pravidelných intervaloch. Tak ako vybuchuje sopka…
Dnes sa pozriem na moju výpravu do stredu zeme. Odmalička som vnímal takú cestu ako niečo, čo je prirodzené. Preto som si to plánoval dlhé roky. Nepripadalo mi to ani trochu ako utópia. Navrhol som si zariadenie, ktoré bolo schopné odolať niekoľko tisícovým teplotám. Nemôžem ho nazvať obojživelníkom, pretože sa dokázal pohybovať vo viacerých prostrediach.
Raz prišiel deň, kedy som si povedal, že je čas. Čas vybrať sa na svoju cestu a prebrať zodpovednosť za rozhodnutie dostať sa k stredu zeme. Zbalil som sa a vybral na cestu. Mal som vyhliadnutú jednu sopku, ktorú samozrejme nebudem menovať. Nerád by som riskoval niečie zdravie. Dostal som sa k úbočiu, mojím zemochodom (tak som nazval moje mechanické stvorenie) som vyšiel až na okraj krátera. Ešte kúsok, už nie je návratu. Spustil som sa dole. Chvíľu som padal. Dopadol na vesmírnu hmotu, ktorá tvorila kedysi pevnú súčasť našej planéty ale sily nám nepopísateľné z nej urobili svietiacu tekutinu. Začal som sa predierať dovnútra. Hlbšie a hlbšie. Šlo to pomaly ale plynulo. Hĺbku som zmerať nedokázal. Mal som však dobrý pocit, lebo som cítil, že sa blíži môj cieľ. Niečo, o čo som sa snažil už od svojho detstva. Po niekoľkých hodinách však prišiel zvrat. Vnútro zeme sa rozhodlo ma k sebe nepustiť. Preto ma mohutnou erupciou vymrštilo preč, von. Do vzduchu. Napriek tomu, že môj zemochod bol pripravený na podobnú situáciu, ja som zostal sklamaný. Po pristátí na tvrdej zemi, ktoré bolo len čiastočne stlmené špeciálnym padákom, som vystúpil z môjho zemochodu. Sadol som si k nemu. Striedavo sa chytal za hlavu a krútil ňou. Napriek tomu, že som počítal s rizikom, vedel som že sa to pravdepodobne stane, vzalo ma to ako keď malému dieťaťu vezmete jeho obľúbenú hračku.
Trvalo to dlho, nepamätám si presne ako dlho, kým som opravil zemochod, vyrovnal sa s neúspechom a oddýchol si od myšlienok na zlihanie. Po nejakom čase, keď som sa už cítil byť v poriadku, rozhodol som sa vyskúšať šťastie opäť. Nasadol som do zemochodu, opäť prešiel na to isté úpätie, opäť vyšiel na okraj krátera, opäť sa spustil do stratena. Do nepoznanej minulosti, ktorá chrĺi svoje fragmenty do budúcnosti. Zaboril som sa do kamennej tekutiny a začal smerovať do hĺbky. Šiel som opatrenejšie ale rýchlejšie. Áno, dostal som sa oveľa hlbšie. Obklopovala ma červená prázdnota. Len prístroje zemochodu ma preberali zeleným svetlom na čiernom pozadí. Ukazovali mi smer. Navigovali ma k svojmu vysnívanému šťastiu. Až som spozornel, moje stredné ucho mi vyslalo signál o zmene polohy. Prístroje mi to neomylne potvrdili. Pomaly, tlačený mohutnými silami nadpozemských rozmerov som začal smerovať navrch. Na chvíľu sa celý proces zastavil. Vydýchol som si, potešil sa, pravdepodobne to bol len planý poplach a všetko je v poriadku. Nebolo, nasledovala ďalšia erupcia, ktorá ma vymrštila z útrob sopky rovnako, ako prvý krát. Zvyšok sa opakoval. Prehodnocovanie chýb, uvažovanie o zmysle môjho sna. O šťastí a nešťastí.
Odvtedy ubehlo veľa času. Vždy si poviem, že to už neskúsim. Moja túžba je však silnejšia a nakoniec zvíťazí. Sopka ma pritiahne na ďalšie kolo nášho súboja. Skúšame to znova a znova. Napriek tomu, že viem čo príde, skúšam to. Viem že budem nešťastný, viem že to dopadne rovnako, skúšam to.
Dúfam totiž, že cyklus, ktorý ma vždy raní sa raz zlomí.