roxoria.org

Kedysi dávno som šiel prejsť novoobjavenou lesnou cestou. Vtedy som na zemi objavil malú guľôčku, ktorá ma zaujala a tak som si ju vzal.

Po chvíľke skúmania som si myslel, že ide o perlu. Ale kde sa vzala v lese a prečo je iná, ako tie, ktoré poznám z náhrdelníkov a televízie? Nebola to klasická morská perla. Išlo o perlu suchozemskú, ktorú môže uvidieť len málokto, lebo je vzácna. Nikto nevie ako vznikne, ale vždy je výnimočná. Mení sa vekom, rastie a spektrum farieb v jej odlesku sa zväčšuje.
Dlho som nosil túto perlu vo vrecku a vôbec som jej nevenoval pozornosť. Napriek tomu, keď som ju občas vytiahol z vrecka a pozrel sa na ňu, ak som mal zlú náladu, ihneď sa mi zlepšila. Vždy sa rozžiarila a rozžiarila aj mňa. Lesnou cestičkou, kde som ju našiel som chodil takmer každý deň. Na zemi boli rôzne kamienky, občas ma nejaký zaujal ale žiadnu ďalšiu perlu som už neobjavil.
Raz, po veľmi dlhom čase mi les cestu zahatal. Bol totiž čarovný a sám si vyberal, dokedy ma bude cestou púšťať. Preto som sa musel vybrať iným smerom. Žiaľ, niekde pri hľadaní iného chodníčka som perlu stratil. Musela sa mi niekam odkotúľať. Vtedy až som si uvedomil, akú magickú silu mala. Čo všetko dokázala a v čom všetkom mi pomohla. Zosmutnel som, lebo mi bolo ľúto, keď som sa viac nemohol pozerať na jej perleťový lesk.
Prestal som chodiť do lesa, prestal som si všímať kamienky. Hľadal som iné cesty, ako si urobiť radosť ale nič nepomáhalo. Raz som mal šťastie, šiel som lesom kúsok od miesta, kde som perlu stratil. Možno šiel tým miestom niekto predo mnou, zakopol o koreň a spod suchého lístia sa moja guľôčka vygúľala von. Uvidel som ju a hneď ju zdvihol zo zeme. Bola ešte viac lesklá ako kedysi, jej perleťový odlesk mal viac farieb a pri pohybe na svetle preblikoval viacerými farbami ako dávno predtým. Tento krát som bol celý očarený a povedal si, že na guľôčku si dám pozor. Snažil som sa ju každý deň šúchať medzi prstami, nech sa len pekne leskne, začal som ju nosiť vo zvláštnom vrecúšku aby sa mi vo vreckách o niečo nepoškodila alebo neoškrela. Pozeral som si ju stále častejšie a častejšie.
Jedného dňa som v lese šiel prejsť lavičkou ponad bystrinu. Nebol to mohutný prúd ale bol v rokline a preto bola lavička veľmi vysoko. Svoju suchozemskú perlu som si uchopil do ruky a stúpil na lavičku. Tesne pred druhým brehom som sa pošmykol a perla mi vypadla z ruky rovno do bystriny. Myslel som si, že ju vytiahnem. Ale nepodarilo sa. Vždy mi môj pokus niečo prekazilo. Doteraz ani neviem, či som ju zle uchopil, či som ju nemal radšej nechať vo vrecku alebo som nemal ísť práve touto lavičkou. Veď po celom toku ich je viacero.
Odvtedy občas, vidím jej lesk, ako je na dne pod hladinou, hlboko v rokline a ja nemám silu odhodlať sa a zliezť tam. Možno by sa mi ani nepodarilo ju vyloviť ale nedokážem sa odhodlať.
Dnes som na inom mieste a za iných okolností objavil perlu takmer rovnakú. Išlo o ten istý druh, ešte však toľko nežiarila, nemala zatiaľ toľko farieb. Jednoducho to nebola moja perla. Preto som si spomenul na moju, ktorá je dostupná a nedostupná, pousmial som sa a túto druhú som nechal na mieste, aby ju mohol niekedy v budúcnosti objaviť niekto iný.