Koryto cesty
Dnes som sa chvíľu pozeral z okna na križovatku. Autá po nej liezli sem a tam. Vyzerali ako vlniaca sa hladina na rieke. Miestami ustali, šli pomalšie, potom rýchlejšie. Chvíľu bol kľud.
Presne ako rieka. Rieka je tiež cestou. Vezie si od prameňa až k ústiu sebou dobré aj zlé veci. Berie si spomienky, ktoré prišla nešťastná duša vyhodiť k brehu. Vytvára myšlienky ľuďom hľadajúcim relax prechádzkou popri nej. Začína a ukončuje veľké množstvo životov. Životy živého, neživého. Poznáme ju ako rieku, ktorou sme si my, ľudia vytvorili cestu. Cestu pre naše lode, čonky, plte. Ona je však cestou ako celok. My sme si cestu na nej nevytvorili, len nám umožnila sa zviezť s ňou. Má predsa dosť miesta, preto nás nemusí odmietnuť.
Malá rieka je v každom človeku. Má svoje koryto a tečie si svojou cestou. Je spokojná, nič ju nehatí. V živote vzniká veľa situácií, keď si my alebo niečo začne na našej rieke stavať hrádzu. Niekedy je to v poriadku, rieke to pomôže. Ale ak nie, hrádza sa plní, koryto pod hrádzou vysychá. Hrádza znáša stále väčší nápor až to raz nevydrží a praskne. Zlobou zaleje všetko navôkol, zničí okolie, odplaví naše možnosti, prúd podmyje vzťahy. Po pretrhnutí emócií zostane spúšť. Mosty sú strhnuté. Musíme začať budovať znova. Postavíme mosty, vďaka nim začneme budovať vzťahy. Tie pomôžu zúrodniť našu pošramotenú existenciu a môžme zasiať nové lány úsmevov.
Jednoducho napísané, možno ťažšie realizovateľné ako pri skutočnej tragédii. Hrádzu môžme postaviť znova. Ale skutočne ju potrebujeme. Máme potrebu si blokovať prirodzenosť a schovávať sa za vysoký múr? Pretvárame sa na niečo, čím nie sme, rovnako ako pretvárame krajinu okolo elektrárne. Berieme podstatu sami sebe, aby sme niekam zapadli. Hľadáme svoju vlastnú identitu nesprávnym spôsobom. Potrebujeme priehradu plnú emócií? Niekoho v nej môžme vykúpať ale je uzavretý v ohraničenom priestore. Pod hrádzu je vstup zakázaný. Až o kus ďalej, keď už takmer nevidno, čo skrývame, dovolíme mu nazrieť. Ak má ďalekohľad, môže uvidieť aj veci nechcené. Možno sa mu to bude páčiť a nájde možnosti ako našu priehradu využije. Samozrejme vo svoj vlastný prospech, zotročí tok pre úžitok, môže byť ničivý.
Keď sa mu to páčiť nebude, pravdepodobne sa zbalí a odíde z nášho života. Ak neodíde, občas sa povrchne pozrie na hrádzu a pomyslí si, dokedy ešte udrží nápor vody. Je možné, že už niekedy potopu duše zažil. Možno sám na sebe. Možno sa stal obeťou ničivej vlny. Je poučený a nemusí mať trpezlivosť. Môže ale aj nemusí si nájsť záchranný čln, v ktorom by poctivo čakal na možnosť pomôcť trosečníkom. Ak je skutočne dobrý, začne v starom koryte budovať dostatočne veľký ostrovček na to, aby prežil veľkú vodu a poskytol tak útočisko všetkému topiacemu sa. Obetavo bude po pás vchádzať do studených čiernych myšlienok a vyťahovať biele obete netušiac strhnuté vyprázdňujúcim sa torzom ľudskej pretvárky.
Ak vám zostane príležitosť, poďakujte mu. Stačí aj jednoducho.